Mamou po štyridsiatke? Má to viac pozitív ako negatív!

Keď svoje biologické hodiny začujeme, zvyčajne sa vyľakáme. Občas zahanbíme. Iba málokedy sa tešíme, že ten strojček ešte stále funguje. Hoci v kútiku duše nejedna žena sníva aj v štyridsiatke o dieťatku.

Za ostatných dvadsať rokov sa toho zmenilo veľa. Necháme teraz bokom demokraciu, slobodu, ekonomiku, hoci aj tieto oblasti s materstvom súčasných štyridsiatničiek súvisia. Keď hovoríme o veľkej zmene, máme na mysli najmä fakt, že kým pred tými dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi sa ženy so štyrmi krížikmi na chrbte stávali babkami, dnes sa v tomto veku mnohé stávajú mamami. Po niekoľký raz alebo aj po prvýkrát. A je ich čoraz viac. Aj vďaka tomu sa už na ne spoločnosť nedíva ako na zvláštne ojedinelé prírodné úkazy a ony sa tiež necítia ako totálne exotky. Len lekári vraj stále strašia...

„Motívy, prečo dnes toľko žien okolo štyridsiatky dieťatko má alebo o ňom uvažuje, sa nedajú ľahko zovšeobecniť. Ak majú v tomto veku prvé dieťa, je to pravdepodobne preto, že to ešte chceli stihnúť. Jednoducho si uvedomili, že majú poslednú šancu. A ak je to prípad ako v našej rodine, tak to tak jednoducho prišlo – ako milé prekvapenie k dvom už relatívne veľkým a samostatným deťom,“ hovorí psychologička Ľubica Kordošová, mama detí vo veku 17, 16 a 4. Najmladšie dievčatko mala práve v štyridsiatke. „Vo všeobecnosti sa vek, keď sa žena rozhodne pre dieťa, posúva smerom nahor. Najskôr sa rieši materiálne zabezpečenie a kariéra. Rodičovstvo a rodina sú pre mnohých ľudí príliš záväzné a definitívne, preto to odsúvajú.“

Ivana (47) tiež otehotnela v štyridsiatke. Prvý raz. Ale tak ako u mnohých iných žien, nebolo to preto, že by najskôr potrebovala urobiť kariéru. „Po dieťatku som túžila dlho, no mala som zdravotné problémy, nedarilo sa, hoci som sa kadejako liečila. Už som asi ani nedúfala, keď sa to stalo. Bum, a bola som tehotná! Pochopiteľne, že som sa tešila a bála zároveň. Ale nie preto, koľko mám rokov. To som neriešila. Že som stará mi dávali pocítiť iba lekári. Stále ma strašili vysokým rizikom, že dieťatko bude postihnuté. Rovnako na mňa tlačili, aby pôrod bol cisárskym rezom. Zrejme to mysleli dobre a chceli ma chrániť, ale pre mňa to bolo kontraproduktívne, zbytočne stresujúce.“ A nielen pre ňu, podobné skúsenosti majú mnohé.

„Ani voľakedy nebolo úplne nemysliteľné, aby rodila žena vo vyššom veku, ale nebolo ich toľko ako dnes a neboli to prvo a druhorodičky, ale už niekoľkonásobné mamy,“ hovorí MUDr. Vladimír Cupaník, PhD., riaditeľ Gynekologicko-pôrodníckej nemocnice Koch. „Z gynekologického hľadiska by sme boli radšej, keby ženy mali prvé dieťa medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom života. Lebo hoci je tehotenstvo prirodzená vec, je to záťaž pre organizmus. Zaťažené je všetko – pľúca, obličky, srdce, tráviaci trakt, žľazy s vnútornou sekréciou... A treba si uvedomiť, že organizmus 25-ročnejženy sa líši od organizmu 35-ročnej. Faktom je však aj to, že dnešné tridsiatničky a štyridsiatničky sú na tom vďaka zdravej a dobrej životospráve lepšie ako ženy v ich veku pred niekoľkými desaťročiami. Sú v dobrej kondícii a ich organizmus je pripravený na tehotnosť. Nevidíme v tom žiadny problém a určite by som nepovedal, že žena, ktorá chce otehotnieť v štyridsiatke, podstupuje nejaké riziko. Riziko by to bolo, keby bola chorá. Ale to môže byť aj v dvadsiatke.“

Gynekológ Vladimír Cupaník je presvedčený, že strach – a či z jeho pohľadu skôr opatrnosť – lekárov pri starostlivosti o tehotnú ženu, ktorá má bližšie k štyridsiatke než k tridsiatke, pramení z niečoho iného. „Za posledných pätnásť rokov stúpol počet pôrodov cisárskym rezom. Nie je to len tým, že ženy rodia staršie, ale aj tým, že dnes máme iné kritériá na ukončenie pôrodu týmto spôsobom. Musím skonštatovať, že z pôrodníctva sa vytráca prvok trpezlivosti pôrodníka. Pôrod je vlastne umenie vyčkať a odhadnúť ten správny moment. Na druhej strane treba pochopiť aj gynekológov. Pribúdajú na nich sťažnosti, a tak sa z určitých obáv a určitého alibizmu akosi ľahšie rozhodneme pre cisársky rez, aby sa nestalo niečo, z čoho by mohli byť problémy.“ Každá žena, ktorá nosila pod srdcom dieťa v čase, keď mala viac ako 30 rokov, si v zdravotnom zázname našla označenie „stará rodička“. Veľmi nelichotivé. Pre citlivejšie povahy takmer urážlivé. Doktor Cupaník vysvetľuje: „Je to výraz, ktorý sa dostal do praxe pred mnohými rokmi. Uznávam, možno by to chcelo zmenu. Zásadne to však nič nehovorí o zdravotnom stave ženy a jej schopnosti vynosiť a porodiť dieťa. Bez ohľadu na vek robíme vždy na začiatku tehotenstva skríningové vyšetrenia, medzi ktoré patria biochemické testy a ultrazvuk. Merajú a skúmajú sa rôzne parametre, tie sa zosumarizujú a vyjde z toho číselne vyjadrené riziko, ktoré naznačí, či by žena mala podstúpiť odber plodovej vody kvôli vyšetreniu chromozómov. O tom, či sa urobí, rozhodne žena po porade s klinickým genetikom. Rozhodnutie je vždy na žene,“ zdôrazňuje gynekológ.

Podčiarknuté a zrátané, zdravá žena nemusí s dieťatkom váhať ani vo vyššom veku. Podľa tých, s ktorými sme sa rozprávali, má materstvo v tomto období mnoho výhod. „Uvedomujem si, že predtým som nebola taká pripravená mať dieťa. Všetky skúsenosti, ktoré mám za sebou, sa odrážajú na výchove. Nie som úzkostlivá matka, ktorá dieťaťu vo všetkom bráni, mám spracovanú minulosť, vzťahy s rodičmi. Aktívny život som už viedla, v práci sa realizovala, teraz nemám pocit, že mi niečo unikne a môžem sa dcére naplno venovať,“ pochvaľuje si Ivana.

„Keď som si do kolónky vek mala začať písať štvorku a nulu, bola som zúfalá. Odmietla som oslavovať narodeniny. Necítila som sa stará, ale pocit, že už začínam ukrajovať z druhého konca, bol deprimujúci,“ hovorí 46-ročná Táňa. Všetko sa zmenilo, keď sa jej pred štyrmi rokmi narodila druhá dcéra. „Odvtedy som si prestala počítať roky. Nie zámerne, ale prirodzene. S malým dieťaťom život jednoducho ubieha inak.“

„Materstvo vo vyššom veku ma určite zmenilo,“ konštatuje aj Viera (54), mama troch detí – dvoch dávno dospelých a 16ročného syna, ktorého porodila ako 39ročná. „Darmo som predtým vychovala dve deti, toto bolo zase ako prvýkrát. Bola som veľmi úzkostlivá. Bála som sa, či niečo nespravím zle. Dnes už nie je také nezvyčajné mať dieťa v tomto veku, ale ja som vtedy bola niečo ako prvá lastovička. Počúvala som okolo seba, že som sebecká, že čo bude mať to dieťa zo života, keď mu na stužkovú pôjdem na invalidnom vozíku a keď si ma jeho deti nebudú mať šancu užiť, lebo už budem stará, ak nie... No nielen to ma prinútilo udržiavať sa mladá telom aj duchom. Jednoducho sa pri malom dieťati prešaltujete do iného stavu rozmýšľania. Musím sa mu prispôsobiť, vedieť sa dívať na svet aj jeho očami. Dnes mi už nikto nepovie, že som stará, naopak, neveria mi, že mám toľko rokov, koľko mám. Dieťa ma určite omladilo a som niekde úplne inde ako moje rovesníčky.“

„Aj mne hádajú menej rokov,“ pritakáva aj Ľubica Kordošová. „A nielen to. Mamy vo vyššom veku sú zvyčajne pokojnejšie a zodpovednejšie. Vedia, čo je podstatné, neriešia zbytočnosti. Malé dieťa upevní a spestrí partnerstvo v prípade, že funguje. A keď sledujem svoje klientky, ktoré majú dieťatko v tomto veku, je evidentné, že zažívajú prudký nárast sebavedomia ako matky. Objavujú samy seba z inej perspektívy, nielen ako manažérky či priateľky, partnerky,“ delí sa o skúsenosti psychologička. Ona si pochvaľuje aj to, že mladší súrodenec bol najlepšou rodičovskou výchovou pre staršie deti. „Keď sa Hanka narodila, strašia dcéra a syn utekali zo školy rovno domov, aby s ňou mohli byť. Tešili sa na ňu, naplno sa o ňu dokážu postarať. Na vlastnej koži zažili, čo všetko malé dieťa a výchova vyžaduje. A to sa im v živote určite zíde.“

Aby sme tu však neťahali popod nos medové motúzy, mamy štyridsiatničky, s ktorými sme sa rozprávali, unisono priznali, že hoci na svoj vek nevyzerajú a ani sa naň necítia, nie je to celkom ako za mladi a fyzických síl ubúda. Táňa sa pred pôrodom bála, ako bude zvládať nočné vstávanie. To bolo nakoniec v pohode, na rozdiel od celkovej kondície. „Trvalo mi oveľa dlhšie, kým som sa dala dokopy po pôrode. Pripadala som si ako budík, čo niekto rozobral do posledného ozubeného kolieska, a kým všetky zase zapadli na svoje miesto a začali fungovať, ako treba, chvíľu to trvalo,“ priznáva. „Niekedy svojim rovesníčkam závidím, že idú z roboty na kávu, tam alebo onam a ja utekám domov starať sa o dieťa. Na druhej strane, ony večer prídu domov a sú samy, lebo ich deti sú už veľké. Ale mňa tam stále niekto čaká, niekto ma potrebuje. Syndróm prázdneho hniezda nepoznám, ešte stále je v ňom niekto na vyletenie. Keď sa najmladší syn narodil, bol to taký krásny závan nového života do našich životov. A osviežením pre všetkých bude už navždy, jednoducho je to s mladším dieťaťom vždy iné. Viac krásne ako náročné či zaväzujúce. Keby som sa mala druhýkrát rozhodnúť, či do toho idem, rozhodla by som sa rovnako: všetkými desiatimi!“ uzatvára Viera.