Neuveriteľné: Manžel zažil v práci také šikanovanie zo strany šéfa, že by to aj na súd bolo...

Vydávala som sa mladá, 20-ročná. Aj môj manžel mal iba 22 rokov. Deti sa nám narodili po piatich rokoch manželstva, vyrástli, vyštudovali a zmenila sa aj spoločnosť okolo nás. Zo socializmu sme sa prehupli do demokracie. Naša generácia sa chcela mať lepšie, ale pre mnohých nastal úplný opak.

Manžel pracoval posledných 12 rokov ako riaditeľ dôležitej, nazvime to, „firmy“. Pred dvoma rokmi, keď sa vymenilo vedenie na najvyšších miestach, sa nám zmenil život.

Čím viac manžel pracoval a svedomito si plnil pracovné povinnosti, tým bolo horšie. Nadriadený robil všetko možné, len aby manžela zosadil z funkcie. Psychicky ho šikanoval.

Nepatríme k ľuďom, ktorí sa obohacujú na úkor druhých. Nekradneme ani nemáme kontá v zahraničí, len poctivo pracujeme. Keď manželov nadriadený zistil, že nemáme „žiadnu pokazenú minulosť“, rozhodol sa nevyplácať manželovi odmeny, aj keď jeho kolegovia odmeny dostávali.

Keď to nepomohlo, aby manžel odišiel z funkcie, nadriadený začal vytvárať takzvané kauzy. Bolo to ťažké obdobie, ktoré sa dotýkalo celej rodiny. Samozrejme, že neuspel ani vtedy. Vo vyrozumení bolo napísané, že konal proti manželovi protizákonne a nemal právo ani začať disciplinárne konanie. Ani sa neospravedlnil a tváril sa, akoby sa nič nestalo.

Naďalej pokračoval v šikanovaní kontrolami, napríklad poslal do „firmy“ psychológa. Toto sa dialo dva roky nepretržite. Nik manželovi nepomohol. Stála pri ňom len rodina.

Jedného pekného dňa sa predsa len podarilo manžela vyštvať zákonom: „Bez udania dôvodu“.

Kto neprežil podobný príbeh, len ťažko si dokáže predstaviť, aké je to ťažké. A to doslova. Pracujete celý život bez káuz, korupcie, doplníte si vzdelanie a ste prepustený z práce, ktorá je vlastne vaším koníčkom.

Na tomto celom bolo dobré asi len to, že rodina sa ešte viac zomkla. Ale zo sveta okolo sme sklamaní.

Manžel si hľadal inú prácu a rýchlo zistil, kto je priateľ v núdzi. Väčšina „kamarátov“ sa mu obrátila chrbtom. Ostal pre nich nezaujímavý. Telefón nezvonil celé dni.

A na otcovu minulosť doplatil aj náš syn. Ten mladší doštudoval vysokú školu a podal si žiadosť o zamestnanie do firmy, kde pracoval otec. A opäť nastali problémy... Čo si to vlastne dovolil?!

Mladší syn márne čaká na vyrozumenie svojej žiadosti. Aj keď vie, že sú tam voľné miesta adekvátne jeho vzdelaniu.

Môj manžel posunul firmu významne dopredu a nikto mu za to ani nepoďakoval. Súčasné vedenie si veľmi dobre rozumie s nadriadeným, ktorý manžela cielene a psychicky šikanoval. Nakoniec aj prepustil z práce. Preto nášho syna určite nevezmú...

Pýtam sa, akú motiváciu majú mladí ľudia, ktorí chcú pracovať, ale vlastne nemôžu? Musia odísť do zahraničia, pretože tam nik nepozerá, kto je otec či matka, ale pozerajú na vzdelanie a kvalitu práce