Keď začala staršia dcérka chodiť do škôlky, začala som sa viac adaptovať v dedine, kde sme si s manželom kúpili dom. Začiatky boli ťažké, nikoho som tam nepoznala, bola som uzavretá do seba. So synom som vyhľadávala rôzne spoločenské podujatia, až som sa dopátrala k tomu, že v dedine je každý druhý deň stretnutie s mamičkami a ich deťmi. Povedala som si, že to pôjdem vyskúšať.

Bolo to veľmi príjemné trávenie času, malý Peťko sa zahral s ostatnými detičkami a ja som pozorovala ich mamy a premýšľala, ako sa zapojím do ich debaty. No napokon ma oslovila jedna pani, ktorá mala ročnú dcérku. Poznala z videnia môjho manžela, tak som si povedala, že si s ňou dohodnem stretnutie.
O dva dni sme sa stretli v parku, deti sa hrali a my sme riešili naše ženské klebety. Porozprávala mi azda o každom z dediny, o každej predavačke, o všetkom som bola maximálne informovaná.

 

Ale nebolo mi to nepríjemné, práveže som mala pocit, že sme si sadli, akoby bola mojou kamarátkou odjakživa. Mali sme rovnaké záujmy, páčila sa nám rovnaká hudobná skupina, ba dokonca sme občas navarili rovnaké jedlo. Mužovi som povedala o svojej novej kamarátke a bol veľmi šťastný, že som si tam konečne našla niekoho, s kým trávim čas, a nevyplakávam mu.

Ďalšie dni k nám stále chodila, až mi bolo divné, prečo sme iba u nás a ona ma ešte k sebe nezavolala.
 

Zavolala som teda Heniku k nám domov. Spravila som kávu, deťom kakao a opäť sme klebetili. Ďalšie dni k nám stále chodila, až mi bolo divné, prečo sme iba u nás a ona ma ešte k sebe nezavolala. Keď som sa k nej sama pozvala, nejako to zahovorila, vraj to tam majú ešte nedokončené a že sa hanbí ma zavolať do takého bordelu. Sprvoti som to aj chápala. Prerábali sme, viem, koľko je z toho bordelu a upratovania.

Ale všimla som si, že vždy, keď som niekam odskočila – či už urobiť kávu, niečo pod zub, alebo len na toaletu –, bola v pozore, akoby niečo chcela, hľadala... Najprv som samu seba presviedčala, že si to určite len nahováram. Potom však pocit, že niečo nie je v poriadku, zosilnel, lebo nám začali miznúť peniaze, neskôr Peťkovo oblečenie, fľaška a iné veci.

Začala som viac sledovať svoju kamarátku a jej podozrivé správanie. Šla som spraviť občerstvenie a len čo som sa vrátila, zas bola nervózna a prekvapená s poznámkou, že aká som rýchla.

Keď odišla, zistila som, že mi zo šperkovnice zmizli zlaté prstene a náušnice, ktoré som nenosila, a dokonca mi zmizol mobil. Neviem, či bola taká naivná, že si to nevšimnem, no na druhý deň, ako prišla, som jej to vmietla do tváre. Vysvetlila som jej, že po každej návšteve nám niečo zmizlo a naposledy zmizli príliš hodnotné veci. Len sa vystrela, schmatla dieťa a zahlásila, že nepotrebuje takú paranoidnú kamarátku, ktorá ju upodozrieva z krádeže.

Nechápala som, čakala som z jej strany nejaké ospravedlnenie a ona, naopak, zaútočila na mňa. Odvtedy ma v dedine ohovára. Mužovi som povedala, čo sa stalo, zavolali sme policajtov a všetko nám napokon vrátila. Veci našli u nej doma, dostala pokutu. Dnes si zvlášť dávam pozor, akú kamarátku pozvem k sebe domov.

Lea

Čo my na to ? 

Hlavne si netreba vyčítať dôveru k iným ľuďom, pretože tá je základom našich medziľudských vzťahov. Aj keď sa občas popálime a kamarátstva či zdanlivo dobré vzťahy, ktorým sme verili, nevyjdú, sklamú nás, podvedú, netreba zanevrieť na ľudí a urobiť z toho nejakú životnú filozofiu. Lebo ak nás začnú ovládať sklamania, staneme sa tými, ktorí nás sklamali.