Manželstvo z rozumu? Svojho muža si vzala z trucu, taký koniec ich vzťahu však nikdy nečakala

Bolo to šialené. Keď Marcela predstupovala pred úradníka na radnici, dávala svojmu manželstvu v duchu dva roky. Mal to byť truc. Nakoniec spolužitie  s mužom, ktorého nemilovala, trvalo dlhšie a prinieslo mnohé prekvapenia. 

Nikdy by som si nemyslela, že pri mojom svadobnom dni vedľa mňa bude stáť práve Vlado. Chlapec od susedov a zo základnej školy, ktorého poznám od detstva. Občas sme sa stretávali na ihrisku alebo v lese, ale žiadne väčšie priateľstvo medzi nami nepanovalo. Vždy bol nablízku totiž niekto krajší, zábavnejší a príťažlivejší. Potom sme každý začali študovať inú strednú školu a vídali sa len zriedka. Vlado sa vždy zaujímal o to, čo robím, ja o neho veľmi nie. Bol pre mňa takou samozrejmou kulisou pri návštevách doma.

V devätnástich som nastúpila na poštu. Mala som pár kratších známostí, ale ako 22-ročná som stretla Daniela. Prisťahoval sa k nám do malého mesta, vraj hľadal pokojnejšie miesto k životu. Zamilovala som sa do neho na prvý pohľad. Ja som sa mu tiež páčila a začali sme spolu chodiť. Daniel mi prišiel ako z iného sveta. Bral ma na nové miesta, ukázal mi trochu iný život. Neskôr sme sa spolu odsťahovali preč, bolo nám spolu úžasne. Mala som pocit, že je to do konca života ...

Potom ale Daniel zistil, že zase potrebuje nájsť iné naozajstné miesto k životu, a oznámil mi, že tam so mnou nepočíta. Prosila som ho, aby si to rozmyslel, aby ma neopúšťal. Až teraz vidím, že som podnikala dosť zúfalé pokusy. Ale on mal jasno. Myslela som vtedy, že sa mi zrútil svet. Vedela som, že nezvládnem potupný návrat z veľkého sveta do nášho malého mesta sama.

A potom - zasa tak nenápadne - sa vynoril Vlado. Zase sa pýtal, ako sa mám, a ja som sa mu so všetkým zverila. A on vzápätí prišiel s ponukou, či si ho nechcem vziať. Najskôr som sa tomu hystericky vysmiala. Po pár hodinách a vytriezvení sa mi to rozležalo v hlave a napadlo mi, že by som mohla zabiť dve muchy jednou ranou: ukážem Danielovi, že pre mňa nie je jediný, budem sa môcť vrátiť do nášho malého mesta a budem mať kde bývať. A tak som mu povedala svoje áno.

Od začiatku som nášmu vzťahu nedávala veľkú šancu. Vladovi som povedala, že si jeho pomoc vážim, ale nech nedúfa v to, že by som sa do neho zamilovala. Myslela som, že s ním prekleniem to najhoršie obdobie a potom zo vzťahu ticho vycúvam. Na radnici mi nebolo najlepšie, keď som počúvala všetky tie reči o láske až do smrti ... Ale bolesť z Danielovej zrady bola ešte horšia. Spolužitie s Vladom bolo pohodové. Rozdelili sme si, čo kto bude platiť, dohodli sa na pravidlách, kto kedy kam bude chodiť, dohodli sme sa, že si budeme verní. Rovnako som na nikoho iného nemala pomyslenie.

Manželstvo bolo pokojné, bez hádok a po dvoch rokoch som mala pocit, že by som sa už mohla pomaly začať od Vlada odtrhávať ... A v tom ochorela jeho mamička. Vlado sa o ňu staral, podporoval ju a vedela som, že teraz ho opustiť rozhodne nechcem. Chcela som mu vrátiť všetko, čo urobil pre mňa. Starali sme o jeho mamu spolu. Bolo to veľmi náročné a intenzívne. A tiež to bolo prvýkrát, čo sme sa začali spolu viac baviť.

Zhodou okolností sa v tom čase rozvádzala jedna moja kamarátka a druhá sa pokúšala o dieťa. A ja som si uvedomila, že Vlado je vlastne spoľahlivý a dobrý chlap, že dokáže všeličo zastať - a čo viac si vlastne od druhého môžem priať? A tiež som si na neho zvykla. Výlety do veľkého sveta za zábavou, aké som podnikala s Danielom, mi zrazu prišli strašne vzdialené a nedôležité. Navrhla som Vladovi, či nechce dieťa. Bol strašne šťastný. Bohužiaľ, babička sa ho už nedožila. Doteraz si vyčítam, že som sa nerozhodla skôr. Ona sa na vnúča tešila a vlastne vďaka nej som od Vlada neodišla.

Teraz spätne vidím, že najdôležitejšie na našom spolužití boli slušnosť a tolerancia a hlavne počiatočná ochota nastaviť pravidlá a na všetkom sa dohovoriť. Do Vlada som sa potom bláznivo nezamilovala, našla som v ňom ale parťáka na celý život. Za pár rokov už spolu oslávime dvadsať rokov od tej bláznivej svadby. Jasne, občas sedím doma a hovorím si: To už nikdy nezažijem taký ten šialene zamilovaný pocit ako s Danielom? A predstavujem si, čo by bolo, keby ... Potom sa ale pozriem na svoje deti, pekný dom a záhradu a viem, že by som nikdy nemenila.