Dlhý lockdown, ktorý sme zažili, a ešte dlhšia izolácia mali vplyv na naše mentálne zdravie i osobnosť a netreba to vôbec podceňovať. Preto je celkom normálne, že mnohí ľudia si za ten čas odvykli od fyzických stretnutí, objatí a schôdzok. Rovnako to má naša čitateľka Mária.

Mária (45):

Mám problém dvíhať telefón

Majka pracovala ako čašníčka v malom meste, prepustili ju počas prvej vlny a späť do práce sa nevrátila. Najprv ju samota vystrašila, potom si ju užívala. „Vyhla som sa mnohým nepríjemným návštevám príbuzných, ale aj priateľom, ktorých vlastne nemám rada. Trpím ich celé roky, lebo sa cítim zaviazaná, ale uvedomila som si, že mi nič nedávajú, lebo bez nich sa cítim oveľa lepšie,“ začína svoje rozprávanie rozvedená mama 21-ročného syna, ktorí žije v zahraničí.

„Naozaj musím prehodnotiť väčšinu svojich pravidelných kontaktov, ktoré ma toľko v minulosti zamestnávali. Ani jeden mi nechýbal. Prestala som dvíhať aj telefóny a odpisovať na správy a všetko postupne stíchlo. Užívala som si to. Potrebovala som to.“ Majka si uvedomila, že v izolácii vedela lepšie pochopiť samu seba i to, čo potrebuje, a návrat späť ju vôbec neteší.

„Hneď po prvých uvoľneniach sa začali starí známi ozývať a ja im stále nedvíham telefón, odpíšem, že som chorá, a viac nereagujem. Viem, že to tak nemôžem robiť donekonečna, ale mám pocit, že napriek tomu, že som ni­kde nebola, akoby som sa dostala niekam inam, a oni zostali kdesi v minulosti. Nemám si s nimi, čo povedať. A už len predstava, že to robím, ma vyčerpáva,“ priznáva bývalá čašníčka a zatiaľ vôbec nevie, čo bude ďalej.