S Máriou sa život nemaznal: Túžila po bábätku, no zažila len sklamanie! Má za sebou 10 potratov

Mária a Roman sa spoznali, keď boli tínedžeri. Ako sa budú volať ich deti, mali naplánované už pred svadbou. No keď nadišiel čas založiť si rodinu, akosi im nebolo dopriate. Koľkokrát sa museli vyrovnať so stratou nenarodeného bábätka?

Často sa mi snívalo, že držím naše dieťatko v náručí, uspávam ho a ticho mu šepkám, ako ho ľúbim. Cítim vôňu detskej pokožky, nežne mu hladkám malé prstíky. Moje srdce bolo naplnené láskou. Tento sen sa stále vracal, akoby mi osud chcel dať znamenie.

Na prvé tehotenstvo si pamätám až príliš dobre. S manželom Romanom sme si povedali, že už je na deti ten správny čas. Tak som vysadila tabletky a začali sme sa pokúšať o bábätko. Keď som nedostala menštruáciu, nedávala som tomu priveľké nádeje, rozhodla som sa počkať. No keď mi meškala týždeň, kúpila som si test v lekárni a snažila sa nemať priveľké očakávania. Ale niečo vo mne si prialo, aby sa splnilo to, čo sme si tak veľmi želali. A skutočne – boli tam dve vytúžené čiarky. S Romanom sme od radosti tancovali po byte a predstavovali si, ako bude naše dieťa vyzerať. Dievča alebo chlapec? Bolo nám to úplne jedno, hlavne nech je zdravé. Už sme nechceli byť len my dvaja, chceli sme byť kompletná rodina.

Gynekológ nám počas ultrazvuku s radosťou povedal: „Ste tehotná, gratulujem.“ Obaja sme plakali od šťastia. A bolo to oficiálne. Doktorove upozornenia sme už neregistrovali. Jeho jemný náznak, že vždy sa môže stať, že dieťa „odíde“. Ale nič z toho sme nechceli počúvať, chceli sme sa iba radovať z bábätka. Ale realita k nám bola viac než krutá. Na lekárove slová sme si spomenuli, keď som prišla na kontrolu. Videla som doktorovu tvár a už z nej som vyčítala zlú správu. „Neuchytilo sa správne,“ povedal vecne. „Prirodzený potrat. Ľutujem.“ Jeho slová mi hučali v hlave. Utápala som sa v žiali. Roman sa ma snažil presvedčiť, aby som nezúfala, vedeli sme, že sa to stáva. Chlácholil ma, že to budeme skúšať znova. Bol ku mne úžasne milý a zhovievavý. Pritom on sám istotne smútil.

Lekár nám odporučil dať si krátku pauzu, kým sa opäť pokúsime o bábätko. Vtedy sme ani len netušili, že sme len na začiatku veľmi ťažkej odysey. Po štyroch mesiacoch som opäť otehotnela. Najlepšie na tom bolo, že naraz s mojou najlepšou kamarátkou Lenkou. S Romanom sme opäť boli veľmi šťastní a dúfali sme, že tentoraz to naozaj vyjde. No potrat sa zopakoval a ja som nedokázala prekonať tých rizikových dvanásť týždňov. Potratila som v rovnakom čase ako prvý raz. Opäť na monitore nebilo žiadne srdiečko. Bolo to hrozné. Natískala sa mi otázka, na ktorú mi nikto nevedel dať odpoveď, dokonca ani lekár – prečo práve ja?

Po krátkej pauze sme to skúsili znova. Tentoraz som mala pozitívny test po piatich mesiacoch od potratu. Sotva sme sa odvážili byť šťastní. Všetko sme prežívali so strachom a s veľkou pokorou. Tentoraz sa však zdalo, že všetko ide dobre. Po dvanástich týždňoch sme na monitore počuli srdiečko. Priateľkino tehotenstvo prebehlo hladko a narodil sa jej zdravý synček. Mala som byť jeho krstnou mamou. Vtipkovali sme s Lenkou, že v mojom brušku je jeho budúca žena. Údajne to malo byť dievča. S Romanom sme si predstavovali, aké bude krásne mať dcérku. No ani toto dievčatko neuzrelo svetlo sveta a v 16. týždni od nás odišlo. Tentoraz ma žiaľ premohol a maximálne sa ma zmocnil. Chcela som nahlas kričať. Nebudeme dobrými rodičmi alebo prečo nemôžem donosiť žiadne dieťa? Veď obaja sme zdraví, doktor to potvrdil už dávno, a nie sme ani príliš starí. Všetky tieto otázky som si kládla stále dookola. Nedokázala som už uniesť toľko žiaľu a upadla som do depresie.

Nestala som sa krstnou mamou Lenkinho chlapca. Nezvládla som ho ani zdvihnúť na ruky. Ona totiž mala všetko, čo nám bolo odopreté. Hnevala som sa na ňu, hoci ona za nič nemohla. No potrebovala som svoj hnev na niečo sústrediť. Bolo to moje obdobie temnoty, plné zloby, smútku, bolesti. Tentoraz trvalo dlhšie, kým som znova otehotnela. S Romanom sme sa často hádali, pretože len „robiť deti“ bol pre neho čistý stres. Chcela som, aby bolo všetko ideálne na to, aby som otehotnela. Už na tom nebolo nič romantické. Raz mi zúfalý a v slzách vykričal, že sa cíti ako plemenný žrebec a nie môj milovaný manžel. Hoci ma to zabolelo a naozaj to tak bolo, pokračovali sme. Tak veľmi ma ľúbil, že napriek tomu, že sám tým trpel, vyhovel mi. S každým pozitívnym testom prišla radosť, nádej, strach a nakoniec odchod dieťatka. Stalo sa to vždy rovnako. Akoby som bola zle naprogramovaná. Desaťkrát som bola tehotná a desaťkrát som potratila.

Teraz mám 41 rokov a som unavená. Dlhé roky som bola priam posadnutá myšlienkou o dieťati. Dnes už viem, že to, čo nechcem, je stratiť Romana. Je mojou veľkou láskou a životnou oporou. Prestali sme sa snažiť. Pochopila som, že dieťa nám nie je súdené a celý ten proces naháňania sa za nenaplnenou túžbou bol veľmi vyčerpávajúci a stresujúci. Uvažujeme nad tým, že sa staneme náhradnými rodičmi. Chodím do podpornej skupiny pre ženy, ktoré nemôžu mať deti. Spoločne o všetkom diskutujeme i smútime. Istým spôsobom je to oslobodzujúce. Dokonca som sa vďaka nim odvážila po rokoch navštíviť Lenku, s ktorou som vtedy prerušila kontakt. Závidela som jej to, čo nemôžem mať, no pochopila som, že to, čo je šťastím jednej, nemusí byť nešťastím druhej, práve naopak. Možno niekde čaká dieťa, ktoré potrebuje rodinu, a my s Romanom mu ju radi poskytneme.