Martin šéf sa začal správať veľmi čudne: Odprevadil ju domov a... Na zvyšok by najradšej zabudla

Počas mojej polročnej praxe na Cypre som získala aj také skúsenosti, ktoré som skutočne nečakala.

Bola som druháčka na strednej škole a zahraničná prax bola pre mňa obrovská príležitosť, ktorú som nemohla premárniť. Tešila som sa na more, prvý let lietadlom a nezávislosť. Bola som taká nedočkavá, že som necítila žiadne obavy či smútok pri lúčení. Nastúpili sme do lietadla a vtedy som si s úsmevom na perách predstavila všetko, čo ma čaká.

Po našom príchode sme však zistili, že nás dávajú do iného mesta, ako bolo určené. To sme však nejako predýchali, pretože hotel bol naozaj krásny a ani ubytovanie nebolo zlé. Mali sme troj­izbový byt s terasou, hygienické podmienky neboli až také dobré, ale okolie bolo nádherné.

Po troch dňoch aklimatizovania sme nastúpili do práce. Robila som čašníčku v čínskej reštaurácii. Nanešťastie som zistila, že manažér mojej reštaurácie je silný pedant a žije len pre prácu. Nemohla som sa zastaviť a okrem toho všetko muselo byť tip-top, inak sme mali po zmene poučujúcu poradu. Ešte horšie to však bolo s mojimi jazykovými schopnosťami. Nič som im nerozumela. Áno, po nejakom čase sa to zlepšilo. Robila som preto všetko. Učila som sa popri práci a snažila sa čo najviac komunikovať. Na všetko som si postupne zvykala, aj so šéfom a s kolegami som sa naučila spolupracovať.

Niekedy sme si po práci sadli, rozprávali sa alebo vtipkovali. Bolo to príjemné. Avšak po odchode dievčaťa, ktoré so mnou dovtedy pracovalo, som zostala sama medzi mužmi. Deň po dni mi môj šéf začal, na moje veľké prekvapenie, pomáhať. Nosil ťažké veci, ktorých sa dosiaľ ani nedotkol. Čudovala som sa, ale nejako viac som to nerozoberala, keďže mi to prácu uľahčovalo.

Raz po práci som šla spolu s ním domov, rozprávali sme sa ako inokedy, žartovali a smiali sa, keď sme sa išli lúčiť, zrazu ma z ničoho nič pobozkal. Zostala som taká šokovaná, že jediné, na čo som sa zmohla, bolo, že som sa odtiahla a utiekla.

V izbe som premýšľala, čo budem ďalej robiť. Môj šéf mal 36 a ja len biednych 17 a okrem toho sa mi vôbec nepáčil. Ďalší deň som kráčala do práce a spriadala plány, ako sa mu vyhnem.

Celý čas som sa snažila byť čo najmenej v jeho blízkosti a hneď po práci som rýchlo utekala domov. Takto sa to ťahalo približne 3 týždne a mne zostával ešte týždeň do odletu. V ten deň som mala prestierať reštauráciu na večeru vonku. Môj šéf sa ponúkol, že mi pomôže, z čoho som nebola dvakrát nadšená.

Začal mi rozprávať, ako mu budem chýbať, že by ma najradšej rozpučil láskou a podobné veci, na ktoré som ani nevedela odpovedať. Posledný týždeň bol najhorší. Totálne si ma privlastnil. Stále za mnou chodil, každý deň som mu musela referovať, čo robím vo voľnom čase, s kým som sa stretla, či som bola na diskotéke.

Keď som sa náhodou rozprávala s nejakým zamestnancom, silno ma chytil za ruku a začal sa výsluch typu – čo s ním máš, čo od teba chcel, stretávaš sa s ním často, páči sa ti? Moja trpezlivosť postupne klesala. Počítala som hodiny, kedy už pôjdem domov. Posledný deň som odpracovala ako každý iný a so šéfom som sa ani nerozlúčila. Ďalšie ráno som už sedela v lietadle na ceste domov a dúfala, že už takého človeka nestretnem.

Marta

Pri takej situácii, keď naše deti púšťame do neznámeho sveta, sa práve my rodičia najviac bojíme. Našťastie sa Marte nič nestalo. Ostali jej zlé spomienky na jedného šéfa, ktorý sa nevedel držať na uzde. Ale mnohokrát to neskončí len pri bozku... Kiežby sme vždy boli obklopené ľuďmi, ktorí by nám vedeli v takých situáciách pomôcť a zastať sa nás, hlavne, keď je náš vek príliš nízky.