S mamou som vždy mala pekný vzťah. Vo všetkom sme si rozumeli a pomáhali si. Bola mojou bútľavou vŕbou, ktorej som sa dokázala zdôveriť. Spoločne sme dokonca odišli do Česka, kde sme pracovali v jednej firme, a pochodili sme tam mnohé zaujímavé miesta, mali spoločné zážitky. Vydržali sme tam zhruba rok, potom sme sa museli vrátiť pre mamine zdravotné problémy.

Keďže som však vždy mala túlavé topánky, vybrala som sa do Holandska skúsiť šťastie ako chyžná. Potom sa zdravotný stav mojej mamy tak rapídne zhoršil, že jej museli amputovať časť nohy. Hoci ma to veľmi zasiahlo, domov som sa nevrátila. Ostala som v Holandsku pracovať. Teraz viem, že som spravila najväčšiu chybu v živote. Ako veľmi by som chcela, aby som vtedy mohla byť pri nej a povedať jej, ako ju ľúbim. To, čo vtedy musela prežívať, bolo hrozné.

Kým som bola preč, za mamkou chodila sestra s krstným. Asi nikomu nemusím vysvetľovať, ako sa na mňa všetci vrátane susedov po návrate pozerali. Ako na nepodarenú dcéru, ktorá tu pre svoju mamu nebola, keď to potrebovala. Nerozprávali sa so mnou ani kľučky na dverách, nieto členovia rodiny. Na tie sklamané pohľady nikdy nezabudnem. Pre rodinu som prestala existovať. Môj názor nikoho nezaujímal. Pre nikoho som už nebola dôležitá.

Zrazu sestra bola pre mamu všetkým – ona bola tou starostlivou dcérou, ktorá to má v živote zrovnané a vie, čo je dôležité. Ona ju navštevovala v nemocnici, starala sa o ňu... Mňa úplne odsunuli a situácia sa zhoršovala, až som sa rozhodla odísť do Česka. Už som nedokázala strpieť tie pohľady plné opovrhnutia. Veď som to už toľkokrát oľutovala!

V Česku sme sa zišli super partia. Rozumeli sme si, zrazu tu boli ľudia, ktorí ma mali radi a vypočuli si ma. Aj robota ma bavila. Pre mňa vtedy nebolo dôležité, kde som, ale s kým. Našla som si tam aj kamarátku – spriaznenú dušu –, s ktorou som dodnes v kontakte. Aspoň trochu mi to nahradilo pocit domova, ktorý mi tak veľmi chýbal.

V duchu som sa mnohokrát vrátila myšlienkami do čias, keď som brázdila Česko spolu s mamou. Vtedy bol svet ešte v poriadku. Vtedy sme si boli blízke a delili sa o všetko, nielen o spoločné bývanie. Bez nej to pre mňa bolo, akoby som stratila kus seba samej. A najhoršie je, že mám pocit, že je to aj mojou vinou, pretože som ju nepočúvala, keď ma prosila, aby som sa vrátila domov, nepomohla som jej... Radšej som riešila svoje problémy, ktoré problémami ani neboli, kým ona ležala doma na smrteľnej posteli a každý večer plakala do vankúša. Veď aj lekári povedali, že ak by sestra prišla o niečo neskôr, mohla aj zomrieť.

Do smrti si budem vyčítať, že som mala prísť o niečo skôr a možno by jej nohu nemuseli ani amputovať. Čo všetko som mohla urobiť, ale neurobila som! Zahodila som tým náš spoločný budúci život. Prepáč, mami! Veľmi ťa ľúbim. Dúfam, že mi raz budeš schopná odpustiť. 

Maťka

Čo my na to?

Ťažko komentovať, keď nepoznáme názor druhej strany. Možno mama dcére dávno odpustila, len si k nej po chorobe nevie nájsť cestu, možno Maťka neprejavila dosť ľútosti, aby jej sestra a mama odpustili. Ktovie! V každom prípade, všetci robíme chyby, aj veľké tragické chyby, ktoré ovplyvnia všetkých okolo. Sme ľudia, nedá sa tomu vyhnúť, ale veríme, že láska dokáže preklenúť akúkoľvek bolesť a odpúšťať.

Máte rovnakozaujímavý príbeh?
Aj vám sa prihodilo niečo, čo vás zaskočilo? Podeľte sa s namio príbehy s nečakaným koncom na maile [email protected] Za uverejnený príspevok vám pošleme darček. Píšte na adresu, ktorú nájdete v tiráži a pripojte heslo: Nikdy by mi nenapadlo. Prosíme, zasielajteiba originálne príbehy, inak porušujete autorské práva a vystavujete sa finančnej pokute!