Martina stretla spolužiačku: Jediná otázka v nej vyvolala paniku! TOTO sa môže týkať aj vás

MARTINA (41) z Bratislavy

Neškodná spolužiačkina otázka v nej vyvolala PANIKU

„Čo s tým všetci narobia, aká dráma pre vek!“ myslela si Martina ešte pred rokom, keď oslavovala svoje 40. narodeniny jednou veľkou párty. Prečo nie, veď bola vo výbornej forme, priateľky jej závideli tvár bez vrások a zatiaľ na hlave objavila iba zopár sivých vlasov. Spokojná bola aj so svojím dlhoročným manželstvom s Petrom (44) a tešila sa z dvoch detí – Márie (16) a Lukáša (13). Všetko vyzeralo perfektne. „Potom som však stretla Andreu, svoju najlepšiu kamarátku zo školských čias.“ Vždy bola veľmi kreatívna a svoj talent zúročila aj vo svojom povolaní – stala sa žiadanou dizajnérkou, otvorila vlastný obchod, kde predávala tašky a bižutériu.

Bola ako ona pred 20 rokmi

„Okamžite som žiarlila. Bola plná života a nadšenia – presne ako ja pred 20 rokmi. A vyzerala nezávisle, voľne a šťastne. Oproti nej som sa zrazu cítila úplne úbohá a o ničom. Keď sa chcela so mnou stretnúť, dlho som listovala v kalendári, kedy si nájdem na ňu čas. Mala som z toho stretnutia strach.“ Keď sa Martina stretla s bývalou spolužiačkou, tá si takto s povzdychom zaspomínala: „Pamätáš si, čo všetko sme chceli dosiahnuť? A čo z toho sa nám nakoniec naozaj podarilo?“ Tieto neškodné otázky však u Martiny vyvolali paniku.

Plno povinností, žiadna zábava

Martinin všedný deň bol plný povinností. Okrem náročnej práce ošetrovateľky jej celý zvyšok času požierala starostlivosť o domácnosť a rodinu. Na hobby, šport alebo na čas len pre seba jej nezostala ani chvíľka. Všetok čas pohltili rôzne vybavovačky, domáce práce a starostlivosť o deti. „,Uf, ty si si naložila, veď predtým si dokonca nechcela mať deti,‘ takto komentovala môj život Andrea,“ spomína na prelomové stretnutie Martina. „Nemyslela to v zlom, ale zožieralo ma to. Čo sa stalo s mojimi snami a plánmi? Po štúdiu ošetrovateľstva som predsa chcela odísť pomáhať do Afriky. K tomu som sa nikdy nedostala. Aj moje milované amatérske divadlo, v ktorom som hrávala a chcela v tom pokračovať, som tiež už dávno vzdala.“ Martina si uvedomila, že už dlhé roky nebola v divadle ani ako diváčka!

Premeškala svoj život?

„Ako som sa mohla vzdať všetkých svojich záujmov?“ pýtala sa sama seba. „Môj všedný deň spočíval v tom, že som pacientom zadávala termíny, žehlila som košele svojmu mužovi a dávala som deťom doučovanie, robila s nimi úlohy a vozila som ich na rôzne krúžky. Ešte som potom upratovala náš malý domček v radovej zástavbe. To bolo všetko? To bol celý môj život?“ Zrazu mala strach, že v živote prepásla všetko pekné a dôležité. A to chcela dohnať. „Ale muž môjmu problému vôbec nerozumel a deti sa mi vysmievali. To ma hnevalo, pretože moje potreby nebrali vážne. A tak som o všetkom pochybovala ešte viac. Zrazu som považovala sex s Petrom za nudný a bola som frustrovaná, lebo sa za mnou na ulici neotočil nijaký chlap. Cítila som sa stará a nesexi.“ Martina sa dostala do takej hlbokej krízy, že rozmýšľala o tom, že dá výpoveď v práci a opustí svojho muža.

Viac času pre seba

„Možno to znie detinsky. Ale mala som po krk robiť doma slúžku, ktorá všetkých obskakuje a upratuje. Chcela som dať svojmu životu nový smer, kým ešte nie je neskoro.“ Našťastie si potom Peter všimol, aké vážne je to s Martinou. Donútil ju, aby si vzala dovolenku a na dva týždne niekam odišla. „Potešilo ma, že ma zrazu bral vážne. Takže som prvýkrát v živote odišla bez neho a detí preč. Bolo to síce komické, ale tento odstup mi pomohol. Mohla som rozmýšľať o tom, ako to pôjde v budúcnosti ďalej.“ A zrazu si Martina uvedomila, že v podstate sa nechce vzdať ani svojej rodiny, ani svojej práce. Potrebuje iba viac času pre seba. „A presne ten som si aj zobrala. Zase som začala hrať v amatérskom divadle, popritom som absolvovala rekvalifikačný kurz, aby som mohla v práci prevziať viac zodpovednosti. Teraz naozaj aktívne niečo robím pre seba,“ hovorí Martina a so smiechom dodáva: „Opäť sa cítim živá a vášnivá a to dáva aj môjmu vzťahu nový rozmer...“

Kríza stredného veku sa môže dotknúť všetkých

Či nezadaných, alebo vydatých, ženatých, chudobných alebo bohatých, severanov alebo južanov – kríza stredného veku sa naozaj môže týkať každého, či už menej, alebo viac. Podľa štúdie britského ekonóma Andrewa Oswalda je to globálny fenomén. Nikdy nie je riziko depresie a nespokojnosti väčšie ako medzi 40. a 50. rokom života.

Experti vedia prečo: 

„U žien klesá hladina estrogénu, u mužov zase produkcia testosterónu,“ hovorí psychológ. To vedie nielen k fyzickým zmenám, ale aj duševnému zneisteniu.

Len nekonať unáhlene- 3 tipy na nový začiatok

● Nekonajte neuvážene
Aj keď by ste najradšej všetko nechali tak, doprajte si čas na rozhodnutia, ktoré vám zmenia život. Nezabúdajte, že kríza je tiež len určitá fáza.
● Spravte si bilanciu
Ste nespokojná? Potom si spravte zoznam – ktoré ciele ste dosiahli a ktoré by ste ešte chceli dosiahnuť, kde stojíte a kam by ste chceli ísť?
● Buďte aktívna
Hľadajte konkrétne možnosti, ako by ste mohli uskutočniť svoje priania. Čo sa musí stať, aby ste opäť našli svoju rovnováhu a zmysel života? Niekedy stačí, keď svoj život budete meniť postupne.

Čo na to odborník

Mgr. Róbert Adamec, kouč a terapeut v centre sebapoznania Equlibrium

Duševná kríza nás spravidla zasiahne vo veku, keď už môžeme mať rodinu, deti, stabilnú prácu a zabehnutý životný stereotyp. Odrazu začneme cítiť, že nám niečo dôležité chýba. V každodennom zhone sme stratili samých seba, odcudzili sme sa sami sebe. Odklonili sme sa od svojich túžob a snov, obetovali sme sa pre rodinu a prestali sme byť sami sebou. Zvlášť u žien poznáme popoluškovský syndróm, keď sa žena obetuje pre druhých. Vtedy môžeme stratiť zmysel života a túžime po hlbšom, hodnotnejšom, naplnenom živote. Môžu sa objaviť úzkosti alebo depresie. Cítime, že ak niečo nezmeníme, môže sa s nami stať niečo zlé. Treba si však dať pozor a nerobiť príliš radikálne kroky, ktoré by sme neskôr ľutovali. Nejde totiž o to, aby sme všetko opustili a odišli do kláštora v horách, kde by sme už len meditovali. Skôr ide o to, aby sme začali viac myslieť na seba a venovať sa sami sebe, nielen tým druhým. Musíme si nanovo porozumieť a nájsť si čas na vlastnú sebarealizáciu. Ak volanie svojej duše vypočujeme, naša kríza nám skutočne dá niečo veľmi dôležité – budeme spokojnejší, šťastnejší a staneme sa viac sami sebou.