Martina sa vytrápila ako nikto! KAŽDÝ RIEŠIL iba jej KILÁ navyše, pritom ona mala problém s...

Vždy som skôr patrila medzi štíhle ženy než moletky, preto som problém s postavou nikdy neriešila, ale to sa čoskoro malo zmeniť.

Mala som psychické problémy, ktoré boli také intenzívne, že som skončila u psychiatričky a tá mi nastavila medikamentóznu liečbu. Hneď ako som začala užívať lieky, začala sa  meniť aj moja postava. Nejakým spôsobom sa mi podarilo pribrať neuveriteľných 20 kíl. Napriek tomu som to nejako zvlášť neriešila. Bola som rada, že mi je lepšie, čo sa týka psychickej stránky.

To, že som pribrala, si, samozrejme, všimlo moje okolie. Neviem, prečo ľudia potrebujú komentovať vzhľad, ale rozhodli sa, že mi moje kilá navyše budú dávať najavo pri každom stretnutí. Najhoršie však bolo, že aj samotná psychiatrička mi povedala, že mi neprimerane narástlo brucho a mala by som do svojho života zaradiť viac pohybu. Asi nevedela, ako pôsobia tabletky, ktoré mi predpísala, lebo tie takmer vylučujú pohyb. Pokračovalo to aj na návšteve u ženskej doktorky, ktorá ma upozornila, že by som mala schudnúť.

Celá nešťastná som sa posťažovala mame, tá to zobrala s humorom sebe vlastným: „Martinka, netráp sa, keď som šla k lekárovi s akýmkoľvek problémom, vždy som nakoniec počúvala ako riešenie – schudnite!“ Je pravda, že mamka nepatrí medzi najštíhlejšie ženy, ale na rozdiel odo mňa sa má rada a pre kilá navyše sa rozhodne netrápi. Pre mňa to bola nová situácia, s ktorou som sa nevedela zžiť. Trápila som sa pre to.

V práci mali kolegovia poznámky o mojej váhe a kolegyne mi vraveli, že doteraz som bola také dievčatko, ale zrazu je zo mňa žena! Neodpustili si ani otázky, či mi začalo veľmi chutiť. Áno, chutí mi! Vravela som nahnevane.
Najhoršie je, že som si uvedomila, že tie kilá navyše by ma vlastne nikdy netrápi, keby ich neriešili všetci okolo mňa. Každý mal čo povedať. Veď to, ako vyzerám, je predovšetkým môj problém. Nechápala som, prečo sa všetci do toho starajú.

Je pravda, že dobrému jedlu neviem povedať nie. Ale je to potešenie. Uvedomujem si, že som pribrala, veď mám doma zrkadlo, vidím sa, nepotrebujem to pripomínať. Zo začiatku som to riešila, cvičila som brušáky, behala som, no pri žiadnej aktivite som dlho nevydržala. Chýba mi vôľa a možno aj motivácia. Radšej som si život osladila tabuľkou čokolády.

A naozaj som si nemyslela, že raz budem musieť obhajovať svoj vzhľad  pred okolím. Ale keď z každej strany na nás vyskakujú obrázky štíhlych krásnych žien, nečudo, že sa všetky chceme na ne podobať. V skutočnosti sa s kilami navyše cítim lepšie, ako keď som bola štíhla. Vtedy sa mi často krútila hlava a odpadávala som. A vlastne ani nie som tučná, jednoducho mám zopár kíl navyše, nemám závraty a cítim sa dobre. Preto by som bola rada, keby všetci prestali riešiť môj vzhľad. Rešpektujme sa navzájom.

Otázka typu: „Nepribrala si?“ by mala spadať do zakázaných. Verte, každá z nás, ktorá priberie, si dobre uvedomuje, že pribrala. Nepotrebuje to počuť aj od iných. Úplne najhoršie sú trápne situácie, ako keď vám dá niekto ruku na brucho a spýta sa: „Čo to tu skrývaš?“ Pritom myslí na bábätko, ale vy ste len prejedená s nafúknutým bruškom. Riešme niekoho vzhľad len vtedy, ak si to dotyčný vyžiada.

Prežili ste niečo zaujímavé alebo počuli pekný príbeh? Poučný, strašný alebo zábavný - pošlite nám na email ivana.adamcova@newsandmedia.sk a pripíšte heslo: Nikdy by mi nenapadlo. Za uverejnené príbehy posielame pekné darčeky!