Máte adoptované dieťa? Povedzte mu to čím skôr

O čo si koledujú rodičia, ak svoju ratolesť zavádzajú? Ako znáša tieto informácie odložený jedinec? Je nielen čestné, ale aj veľmi potrebné, aby sa deťom povedalo, že sú adoptované. Je to súčasť ich osobnej histórie a v prípade, že o nej nebudú mať aspoň čiastočné informácie, budú cítiť isté vákuum, s ktorým sa ťažko vyrovnajú.

Dôvera k rodičom padla

V podobnom vákuu žila až donedávna pani Marta Rakicová z Mýtnych Ludan Vyrastala v rodine otca vojaka z povolania a matky učiteľky. Rodičia ju ako vysokoškoláčku prinútili, aby sa vydala. Pani Marta Rakicová (49) sa až ako trojnásobná mama pred šiestimi rokmi dozvedela, že je adoptovaná. Na detstvo nemá zlé spomienky.

„Rodičia boli veľmi prísni. Bola to taká stará škola – toto nesmieš, tamto sa nepatrí a čo povedia ľudia. Ale až do dvanástich rokov nemôžem povedať na otca krivé slovo. Venoval sa mi, naučil ma športovať, chodil so mnou do divadla. Potom už prišla len kritika a nadávky,“ spomína pani Rakicová, ktorá chvíľu žila s rodičmi v Topoľčanoch, ale neskôr sa presťahovala celá rodina do Bratislavy.

Musíš sa vydať

Až do dospelosti prísnu výchovu rodičov tolerovala, nič iné jej ani nezostávalo. Keď mala dvadsaťjeden a mama s otcom jej nedovolili ísť s kamarátmi na chatu, povedala si dosť. „Zbalila som sa a vrátila sa o niekoľko dní. Otec ma privítal s tým, že sa do dvoch týždňov musím vydať za jedného už rozvedeného kamaráta z pionierskeho tábora. Poznali sme sa, ale nie natoľko, aby bol mojím mužom.

Od jedu som sa teda vydala,“ pokračuje. Kým pre väčšinu ľudí je svadba nezabudnuteľným zážitkom, v prípade pani Marty sa o tom nedá hovoriť. Po svadbe mladí žili u jej rodičov. Ako si zvykala na manželský život? „On nikdy nebol doma a ja som sa venovala štúdiu ekonomiky na vysokej škole. Promovala som už s ročnou dcérou.“

Naliali mi a povedali pravdu

K najstaršej dcére postupne pribudla ďalšia a potom syn. Po jeho narodení sa rodinný život postupne menil. „Často sme sa hádali a vtedajší partner do toho začal zaťahovať aj deti. V návale zlosti mi odrazu začal vyčítať, že som ho oklamala, lebo som mu nepovedala, že som adoptovaná. Vysmieval sa mi, že som najdúch,“ hovorí.

Rodičia pani Rakicovej jeho posmešky zatĺkali až do chvíle, kým im dcéra nepovedala, že podá na muža trestné oznámenie. „Zavolali si ma, naliali mi poldeci. Myslela som, že mi chcú povedať, že sú chorí. A z otca zrazu vyšlo: To, čo povedal Jožo, je pravda. A teraz už bude môcť babina dobre spávať. Ostala som sedieť na gauči a nechápavo som na nich pozerala. To bolo všetko. Mala som 43, keď som sa to dozvedela.“

S otcom sa o adopcii nedá hovoriť

Postupne začali pani Rakicovej dochádzať všetky súvislosti z minulosti. „Dovtedy som nevedela, prečo ma otcova rodina vždy odstrkovala. Život sa mi nezmenil, ale dôvera k rodičom úplne padla. Nevedela som pochopiť, ako ma mohli tak dlho klamať. Mama medzitým už zomrela. Keď som za ňou chodila, videla som, že mi chce niečo povedať, ale pred otcom nemala odvahu. S ním sa dodnes na túto tému nedá hovoriť,“ vraví smutne.

Nevzdáva sa

Biologickú rodinu sa rozhodla trojnásobná mama hľadať na vlastnú päsť. Jej biologický otec už zomrel. V skutočnosti má jednu sestru a štyroch bratov. Telefonovala aj s matkou, ktorá ju porodila. „Žije v Česku v domove dôchodcov. Povedala, že som sa narodila, keď mala 16 a rodičia ju prinútili dať ma do detského domova. Vraj ma aj hľadala.

Poslala som jej svoje fotky. Pri príležitosti minuloročných narodenín som sa jej opýtala, čo si želá, vravela, že ma chce vidieť. Poslala som jej teda peniaze na cestu, ale dodnes neprišla a telefónne číslo odvtedy nefunguje,“ dodala. Pani Mária je z toho smutná, ale nevzdáva sa. Oporou jej je hlavne druhý manžel, s ktorým sa zoznámila cez internet. Kúpili si domček v dedinke Mýtne Ludany a zvykajú si na život mimo mesta. Pani domu si chce splniť svoj sen – otvoriť domov dôchodcov.

Strata dôvery

Psychológ Maroš Majko: U každého človeka vyvoláva informácia o svojej adopcii spravidla množstvo nezodpovedaných otázok. „Dospelý človek si však zväčša dokáže uvedomiť, že skutočný rodič je ten, kto ho vychoval, investoval do neho množstvo času a energie a dokázal sa preňho obetovať. Táto informácia môže vyvolať aj nedôveru k rodičom a narušiť ich vzťah.

Ak má dospelý človek po informácii o vlastnej adopcii nepríjemné pocity, hnev, úzkosť či dokonca depresie, mal by vyhľadať odborníka. Treba si uvedomiť, že táto informácia v dospelosti nikoho nepoteší.“ Skúsenosti pani Marty potvrdzuje aj psychológ Maroš Majko.

Sociálna pracovníčka Natália Blahová: Fakty – nie emócie Predstava rodičov, že si nikto nevšimol, že do rodiny prišlo nové dieťa, je dosť naivná. „Deti sa, prirodzene, budú zaujímať o to, komu sa narodili, kto sa o nich staral a prečo to tak už nie je. Je dobré, ak si rodičia udržia v tejto situácii nadhľad a sprostredkujú dieťaťu čo najviac informácií.

Fakty o biologických rodičoch sa dajú komunikovať šetrne, aby u dieťaťa rodič nevzbudzoval nenávisť k biologickej rodine. Mohlo by to zobrať osobne, napríklad oni boli vyvrheli, tak budem taký aj ja. Najlepšie je tieto informácie zbaviť emócií, hovoriť otvorene a držať sa faktov. Deti mnohokrát rozumejú viac, než sme schopní pripustiť,“ hovorí sociálna pracovníčka Natália Blahová, ktorá má tiež adoptovanú dcéru.

Povedzte pravdu deťom pravdu, inak:

Vyhľadať biologických rodičov?

Zvedavosť na biologickú rodinu nikoho neobíde. Skôr či neskôr sa dostaví, a keď ju budete ignorovať, môže spôsobiť nepríjemnosti.

Vyhľadať alebo nevyhľadať biologických rodičov? Názory odborníkov sa líšia. Psychológ Maroš Majko, tvrdí, že nejde o dobrý nápad: „Biologický rodič mal iste pri adopcii dieťaťa vážne dôvody a akýkoľvek kontakt môže byť nepríjemný. Takže takýmto pocitom viny či extrému v podobe odmietnutia dieťaťa je lepšie sa vyhnúť.“ Sociálna pracovníčka Natália Blahová je vo vyjadrení opatrnejšia: „Ak dieťa prejavuje záujem stretnúť sa s biologickými rodičmi, mohli by sme sa o to pokúsiť.

Osobne by som stretnutie odložila po dohode s dieťaťom dovtedy, až bude vedieť chápať zložitejšie súvislosti. Táto schôdzka môže byť veľmi užitočná. Jeho fikcie nadobudnú konkrétny charakter. Určite by som adoptívnych rodičov nenútila do týchto stretnutí, ale keď si na to trúfnu, pomôžu doplniť dieťaťu ďalšiu skladačku jeho osobnej histórie a vymenia neraz ideál za realitu.“

Potrebný je kontakt s odborníkom

Náhradný rodič by mal udržiavať kontakt s odborníkmi od prijatia dieťaťa do rodiny. Deti, ktoré vo svojom živote zažili nelásku, odloženie, ústavné zariadenie, majú špecifické potreby. Predovšetkým vo fáze príchodu do rodiny, kedy môžu byť poznačené psychickou depriváciou, zaostávať pre nedostatočnú starostlivosť a uvedomovať si citové zranenia s tým súvisiace.

Prevencia pred zlyhaním

Odborník môže účinne pomôcť, aby sa dieťa v rodine stabilizovalo. „Je schopný poskytnúť rady a naučiť techniky vedúce k pripútaniu dieťaťa, pretože toto je tiež jeden z prvých problémov. Dieťa mnohokrát dovtedy, kým neprišlo do rodiny, nepoznalo citové puto a jednoducho nevie vyjadriť cit, nevie mať rado. Nesie si batoh problémov a rodič niekedy tápa aj pri najlepšej vôli pomôcť milovanému dieťaťu. Preto by mal mať odborníka, ktorý je pripravený pomôcť a poradiť, vždy poruke. Je to významný faktor prevencie pred zlyhaním rodiča či rodiny,“ hovorí sociálna pracovníčka.

Kedy a akým spôsobom hovoriť deťom o adopcii?