Matka bola v šoku: Dcéra rok neprehovorila s otcom preto, že... Ale toto jej nemusel urobiť!

Frederika bola od narodenia pokojné bábätko a zdalo sa mi, že všetkému, čo jej hovorím, od prvej chvíle rozumie. Keď vyrástla, prejavila aj nadanie, pekne maľovala, fotila, dobre sa učila, bola poslušná a precízna v každom smere. Mali sme z nej naozaj radosť. Mala veľa kamarátok, s ktorými vymýšľali rôzne zábavky. S kamarátkou sa rozhodli, že pôjdu do letného tábora, kde budú jazdiť na koni. Potom zas, že si kúpia kolieskové korčule. No, bolo toho veľa, čo všetko si povymýšľala, ale my sme jej nič nezakazovali, nech si vyskúša všetko, čo sa jej páči. Veď, čo sa v mladi naučíš, v starobe akoby si našiel.   

Keď mala sedemnásť rokov, prišla domov celá nadšená, že pôjde s kamošmi na hudobný festival Pohoda do Trenčína. No mne sa to vôbec nepozdávalo, zdala sa mi ešte mladá na takúto akciu. Počkala som s rozhodnutím na manžela, no on s tým tiež nesúhlasil. Frederika nás presviedčala, že tam idú jej kamarátky, že sa jej nič nemôže stať. „Keď budeš mať osemnásť, môžeš ísť, ale zatiaľ nepôjdeš,“ znel náš verdikt. Dcérka plakala, nepodarilo sa jej nás presvedčiť.

A tak si teda vymyslela, že bude na protest držať hladovku. Myslela som si, že to potrvá deň-dva, ale ani na tretí deň nič nejedla. Pripravila som jej obed a zavolala k stolu. Sedela pri ňom a ani sa jedla nedotkla. To mne už začalo ísť na nervy. Bola ako vymenená. Zavolala som otca, nech jej dohovorí. No on naštvaný vybehol z izby, začal na ňu kričať a nakoniec jej dal facku. Toto teda nikto nečakal! V živote sme deti nebili. Frederika sa rozplakala a povedala, že s ním viac neprehovorí ani slovo.

Neverila som tomu, no bolo mi z toho nanič. Verte-neverte, Frederika sa s otcom prestala rozprávať a trvalo to veľmi dlho. Chodili vedľa seba ako nemí a cudzí, bolo to hrozné, až neuveriteľné. Samozrejme, že som niekoľkokrát prosila dcérku, nech už na všetko zabudne a začne riadne komunikovať s otcom, no márne. Keď som mala narodeniny, Frederika sa ma pýtala, aký chcem darček. Bez najmenšieho zaváhania som ju poprosila, aby už skončila ten „cirkus“. Povedala, že porozmýšľa.    

V deň mojich narodenín, keď sme si pripíjali na zdravie, dcérka splnila moje želanie a konečne prehovorila k otcovi. „Stačilo? Už mám osemnásť a odpúšťam ti, oci. Bolo to ťažké, dúfam, že sa to nikdy nezopakuje.“ Aj otec sa jej ospravedlnil, že ani nevedel, ako mu vyletela ruka. Tak to boli narodeniny, na ktoré nikdy nezabudnem a často myslím na to, že Frederika je veľmi zvláštne dievča, jej hnev trval skoro rok. Toto by som nikdy nečakala. Deti vyrobia rôzne problémy či majú rôzne nedostatky, ale stále sú naše a máme ich radi nadovšetko také, aké sú. Bez nich by bol náš život prázdny a pustý.

Ak aj vám sa stalo niečo nečakané, čo by ste nikdy nepovedali, či nemysleli si, napíšte nám svoj príbeh a pošlite na email ivana.adamcova@newsandmedia.sk a nezabudnite pripísať Nikdy by mi nenapadlo! Za uverejnené príbehy posielame pekné knihy! Tento napísala Táňa, za čo ďakujeme.