Matka jej nikdy neprejavila lásku, práve naopak: Tento dojímavý príbeh vám vženie slzy do očí

Bola večne nervózna, nič nestíhala, často ma nechávala s babkou, a keď bola so mnou, tak na mňa len kričala, dokonca ma bila. Nepamätám si, že by mi niekedy prejavila lásku. Možno za to mohli aj jej sklony k depresii.

Keď som ukončila strednú, našla som si prácu a odišla z domu. Život bez mamy sa mi naozaj páčil. Sotva som si na ňu spomenula, a ak áno, tak len v zlom. Ako ma raz zbila, až som mala natrhnutú peru, alebo ako mi vyhádzala z okna všetky veci do školy, keď som ju niečím nahnevala. V práci som mala kolegyňu, ktorá o svojich dvoch deťoch rozprávala s takou láskou, že som o to väčšiu nenávisť cítila k svojej mame.

Vydala som sa, narodila sa mi dcérka, medzitým zomrela starká, ktorá ma viac-menej vychovala, a s mamou som sa stretla na pohrebe. Pozdravili sme sa, ale vôbec sa nespýtala, ako sa mám. Vyzerala zničene, ako vždy. Začiatkom jesene ma kontaktoval mamin brat. Mama dostala mozgovú porážku a zostala imobilná, zasiahnuté bolo aj centrum reči. Bez toho, že by táto správa mnou akokoľvek pohla, išla som do nemocnice. Lekári povedali, že vyhliadky sú zlé. Začala som vybavovať miesto v opatrovateľskom centre. Našla som jedno blízko svojho domu a chodila som za ňou pomerne často. Keď som videla jej bezmocnosť, niečo sa vo mne pohlo. Hladkala som jej ruku, čítala som jej a rozmýšľala, aká musela byť nešťastná, keď nedokázala dať lásku svojmu jedinému dieťaťu.

Počas tých dlhých návštev som v jej blízkosti veľa premýšľala a nakoniec som jej dokázala odpustiť. Zrazu som ju chápala. Mala ťažký život, navyše duševnú chorobu, ktorú neliečila. Musela sa cítiť osamelá, nepochopená a k tomu ešte dieťa, ktoré vôbec nechcela a nevedela milovať. Minulý rok pred Vianocami som jej povedala, že ju ľúbim a odpúšťam jej. Cítila som, ako mi stisla ruku, a videla som jej vlhké oči. V januári zomrela a mne sa kotúľali slzy po lícach, hoci by som to nikdy nečakala...