Michaela Zamari napísala príbeh, ktorý je iný ako jej ostatné: To najčudnejšie je PRAVDA!

Michaela hovorí, že rada písala už na základnej škole. „Pamätám si, že jednou úvahou na školskej súťaži som rozplakala aj pani učiteľku. Verím, že od dojatia,“ vraví s úsmevom a spomína, že keď jej mládežnícke ja započulo z televízie vetu: „Spisovateľ by mal písať o tom, čo pozná,“ vstúpila si do svedomia. „Pomyslela som si, že potrebujem zážitkové portfólio. Naplnila som ho až v roku 2014, vtedy sa udiali udalosti, ktoré mi pripomenuli, že som písanie milovala...“

Naučila sa pokore
Miška zároveň spomína, že keď prišlo vydanie jej knižnej prvotiny, napĺňalo ju to hrdosťou. „Až kým som neprišla do kníhkupectva a neuvidela svoju novinku v záplave stoviek kníh. Bola to radosť, ale ego rýchlo spľaslo a odvtedy prevažuje pokora,“ vysvetľuje a dodáva, že pre istotu o rukopise povedala celej rodine až vtedy, keď bol hotový.

„Rodina aj priatelia ma odjakživa podporujú v tom, čo ma nadchne, ale všetci vieme, že preraziť na našom trhu ako autorka nie je najľahšia cesta. Keď niečo milujete a cítite, že ste sa pre to narodili, žiadne pochybnosti by vám nemali stáť v ceste.“

Balans hľadala roky
Zanietená spisovateľka a cestovateľka v jednej osobe úprimne priznáva, že skĺbiť prácu, písanie kníh a osobný život je naozaj náročné, ale zároveň vzácne. „Trvalo mi roky, kým som prácu, ktorá ma živí, pretavila do podoby, aby som sa mohla venovať aj písaniu a udržala si v živote nejaký balans. Predtým som dvakrát takmer vyhorela. Cez pandémiu som si uvedomila, že musím niečo zmeniť, a podnikla som viaceré kroky.

Stále mám viac plánov, ako sa dá reálne stihnúť, ale už takmer desaťročie nemám čas nudiť sa a skĺbila som prácu, cestovanie, písanie aj osobný život.“ Michaela okrem iných kníh vydala knihu o zákulisí samovydávania. „Aj keď svoj čas venujete čomukoľvek, čo milujete, vždy prídu aj horšie dni. Nestojí za vami vydavateľ, jeho kontakty ani marketingové oddelenie. Mne pomáhajú dve veci. Robiť si jarný poriadok v hlave priebežne a nie nárazovo a mať okolo seba tých správnych ľudí,“ vysvetľuje pocity pri vydávaní kníh bez pomoci vydavateľstva.

Bez romantiky by to nešlo
Nejedna čitateľka príbehov, ktoré napísala, si musí myslieť, že jej život je preplnený sladkou romantikou. Ale Michaela prezrádza, že vo veľkej miere používa predstavivosť. „Nielen pri písaní, ale celkovo v živote, preto by bolo takmer nemožné nepoužívať ju aj vo vzťahoch. Zároveň som sa už neraz popálila a ružové okuliare získali pevnejší rám. A som si istá, že ak by vo vzťahu chýbala fantázia a romantika, pravdepodobne by som zdupkala, lebo moja autorská hlava potrebuje nikdy nekončiacu inšpiráciu,“ vraví a odtajuje, že v súkromí jej o mužský vzhľad nikdy nešlo.

„Nevravím, že som nemala šťastie na veľkých fešákov, ale vždy u mňa rozhodovalo, čo muž hovorí a ako sa prejavuje jeho osobnosť, nie to, ako pri tom vyzerá. Iskra u mňa preskočila už aj na druhý či tretí raz, keď ma dotyčný zaujal hrou so slovíčkami. Či už vecnou poznámkou, z ktorej sršala inteligencia a rozhľad, humorom, ktorý je korením života, alebo podpichovaním, ktoré je výraznou súčasťou aj mojich kníh.“

Čitateľky chcú erotiku
Miškine knihy nie sú iba plné romantiky, ale aj šteklivých obrazov a u slovenských čitateliek sú veľmi obľúbené. Dôvod môže byť aj ten, že erotika nám v živote chýba. „Som presvedčená, že väčšina žien siahne po romanticko-erotickej beletrii hlavne preto, že ako nežné pohlavie vnímame vzrušenie vo vzťahu a romantiku ako základné ingrediencie.

Intimita je jedna z najkrajších a najúprimnejších foriem komunikácie, aspoň v mojich očiach. O hlavných postavách dokáže prezradiť viac ako kvantum slov. Patrí to k vzťahu a je to akýsi bod zlomu, pri ktorom môže všetko zlyhať alebo, naopak, nadobudnúť úplne nové a fenomenálne rozmery. Preto bude neoddeliteľnou súčasťou aj mojich minimálne dvoch najbližších kníh,“ prezradila spokojne.

Poriadna jazda
Jej najnovší príbeh A čo ak áno? navždy zostane iný ako ostatné knihy, ktoré napísala. „Je to veľmi osobný príbeh a potrebovala som naň dozrieť. Moje dva­dsaťšesťročné ja napísalo štvrtinu knihy. Štafetu prevzalo až moje ja po tridsiatke. Ten čas, ktorý som si dopriala, bol najkrajší darček, aký som mohla darovať sama sebe. Na druhej strane, cítila som, že rok 2022 bude rokom, keď príde inšpirácia aj energia, aby som túto knihu dokončila a bola na ňu patrične hrdá. Úprimne, kdesi vnútri som cítila, že ak to nenapíšem teraz, zostane to v zásuvke navždy.“ Písanie tohto príbehu bolo však pre ňu poriadna jazda. „Veľa som spomínala, padli aj slzy, no niektoré smiechu, napriek tomu to bola veľká škola. Ak som zvládla napísať tento príbeh, tie ďalšie budú už len za odmenu.“

To najčudnejšie je pravda
Napriek tomu, že príbeh bol inšpirovaný skutočnými udalosťami z autorkinho života, neznamená to, že sa všetko odohralo. „Drobnosti, ktoré sa nestali, by sa stať mohli. Práve vďaka tým reálnym kúskom mozaiky viem, že život je taký nevyspytateľný, šialený a čarovný, že my autori nie sme ďaleko od pravdy, aj keď čitateľ si možno pri niektorých scénach povie, že to je priveľká náhoda a toto by sa stať nemohlo. Verte mi, mohlo. To najčudnejšie, čo sa v príbehu A čo ak áno? udialo, bolo paradoxne podľa skutočných udalostí. Osud, lásku a zmysel pre humor, ktorý vesmír očividne má, nikdy netreba podceňovať.“ Vraví, že to, čo by si čitatelia mali z jej príbehu odniesť, je práve tá mágia a krása života. „Minulosť je skvelá učiteľka, ale zlá pani. Láska a spriaznené duše majú mnoho podôb a žiadne limity. A budúcnosť nám môže priniesť, čo si prajeme, keď jej otvoríme dvere aj srdce. Nič nie je nemožné,“ vyslovuje krásnu myšlienku.

Muži v jej živote
A ako je to s láskou v jej osobnom živote? „Niekedy mám pocit, že osud mi nadelil niekoľko príbehov, aby som o tom mohla písať. Už proti tomu nebojujem, ale nemôžeme hovoriť o jednom princovi na bielom koni, ktorý bol mojím prvým a jediným partnerom. Vďaka jednému výnimočnému mužovi som napísala najosobnejší príbeh A čo ak áno?, z iného hlavného hrdinu som čerpala do knihy Posledný džentlmen a vďaka jednému z najlepších spolubývajúcich v mojom živote som mala dostatok inšpirácie do Krízového plánu aj do iných príbehov. Možno sa i teraz jeden píše a možno ma čaká ešte niekoľko, hoci nebudú prežité priamou skúsenosťou,“ vraví tajomne na záver.