Šla do Indie relaxovať, ale tá ju úplne ODROVNALA! Nemohla sa ani pohnúť, takúto ZMENU nečakala

Bol to bežný let z Paríža cez Viedeň do Bombaja. Ešte počas prestupu vo Viedni som si užívala masážne kreslo na letisku a v lietadle prvotriedne jedlo s teplým uteráčikom a milión priestoru na vystretie nôh, k tomu dobrá spolusediaca – staršia indická pani v sárí s prehľadom v kultúre a literatúre, poklebetili sme, vymenili kontakty a let ubehol ako voda.

Na Chhatrapati Shivaji Maharaj som zamierila podľa vypracovaného plánu na vlakovú stanicu a odtiaľ do Dillí, Agra, Kalkaty, plavby na Cejlón, Goa a návrat do Bombaja. To som mala rozdelené do dvoch týždňov, väčšinu času som mala stráviť vo vlaku. Cestovať cez celú Indiu v čase monzúnových dažďov nikomu neodporúčam. Hádam len ťažkým romantikom, ktorí nevnímajú, čo sa naokolo deje. Všade blato a z neba sa neustále leje voda.
Z letiska na vlak som si vzala taxík, ktorý ma odviezol aj do nejakého slumu, využil moju zhovievavosť na odbehnutie domov, zrejme tam býval v jednom z plechových prístreškov, vybehol s obedárom a pokračovali sme v ceste. V tej tme a daždi som bola rada, že taxík mal aspoň dvere. Z tuk-tuku, ktorým som šla neskôr, som neustále vypadávala.
India nie je len Tádžmahal a lodičky v Kerale, sú tam milióny ľudí žijúcich na uliciach, ktorým ajurvédske pobyty za tisícky eur nič nehovoria. To je tá pravá tvár Indie.

Trvalo mi večnosť, kým som našla svoj vlak. Lístok má stál v prepočte asi 0,20 € v tretej triede. Vozeň ovešaný modrými uterákmi namiesto závesov a asi piati indickí mladíci si posadali okolo mňa. Celý čas na mňa bez slova zízali, ako je v tejto krajine dobrým zvykom. Tesne pred odchodom vlaku som vystúpila a vrátila sa tým nepodareným tuk-tukom na letisko. Nedokázala som pokračovať v ceste.

Na letisku som dva dni sedela v klimatizovanej časti a zízala na dážď v 40-stupňovej spare, oddelená od sveta ako bábika vo výklade, kým som si prebookovala letenku. Manažér letiska má pohostil pravým indickým čajom s mliekom, naservíroval mi ho v igelitom vrecku. Keď som konečne nastúpila do lietadla do Paríža, bola som šťastná. Po prílete, kde ma po celý čas neskutočne bolela hlava, som skončila s cestovaním a hlavne s lietaním. Bolesti a nevoľnosť spôsobili svoje. Už len samotná atmosféra letísk je môj hlavybôľ. 

Psychiatri by to nazvali depresia, syndróm vyhorenia, agorafóbia, nech už to bolo čokoľvek, dnes vôbec nerozumiem ľuďom, ktorí neustále cestujú hore-dole. Môj dedo hovorieval: „Nehľadaj šťastie v cudzine, nájdeš ho doma v rodine.” A fakt je, že dnes akoby rodiny spolu nevedeli tráviť čas, akoby doma bola len nuda. Pritom sa dá robiť všeličo. Ja napríklad teraz dokážem hodiny pozerať na vtáčie hniezdo. Mám z toho dobrý pocit, lebo je to taký malý zázrak. Cítim sa pokojne a nič mi nechýba. Do lietadla by som viac nenastúpila.

Zuzka si užívala život a precestovala svet. Bola vybavená cudzími jazykmi aj túžbou po dobrodružstve, ale jedného dňa nedokázala urobiť ani kilometer. Vyhorieť sa dá aj z cestovania. Najprv prichádza frustrácia, ktorá sa zmení na zlosť. Keď už neviete nájsť radosť z toho, čo vidíte a prežívate. Neskôr prichádza úzkosť, strach a depresia a niekedy až zúfalstvo. Vtedy je čas urobiť zmenu. Presne ako to urobila Zuzka.

Aj vy máte podobný zaujímavý zážitok či príbeh? Alebo ste prežili nečakanú skúsenosť na cestách? Napíšte nám na email ivana.adamcova@newsandmedia.sk a za uverejnený príbeh posielame pekné nové knihy.