Mnoho generácií pod jednou strechou? Je to ťažké ale TÚTO výhodu nemá nikto iný. Ejha!

Vyrastala som vo veľkom dome na dedine asi 70 kilometrov od hlavného mesta. Mala som štyroch súrodencov, takže vždy nás bolo doma dosť. Najmä keď sa najstaršia sestra vydala, založila si rodinu a zostala doma.

Dom bol dosť veľký, a keďže dvaja súrodenci sa už odsťahovali, v pohode sme sa všetci pomestili. Mojej sestre sa narodili trojčatá – to ešte len bolo veselo. Zrazu sme doma museli byť potichu. Bola som vo veku, keď som si domov chcela priniesť kamarátky, ale nemohla som. Boli by sme hlučné. A zrazu som sa pristihla pri tom, že mi sestra s rodinou aj trochu prekážajú. Všetko sa točilo len okolo nich aj sa im všetko prispôsobovalo.

Keď som mala dvadsaťjeden a sestrine deti už mali päť rokov, vydala som sa. Verte či neverte, i ja som zostala bývať doma! Nemali sme na vlastné bývanie. Postupne sa mi narodili dve krásne deti, dom nám už vtedy bol naozaj pritesný. Začali sa hádky, lebo sme už miestami o seba zakopávali. V dome napríklad bola iba jedna toaleta a jedna kúpeľňa. Ťažko sa mohlo toľko ľudí zosúladiť ráno alebo večer pred spaním alebo keď sme chceli okúpať deti. Aj s varením bol problém. Mama varila klasické recepty, no sestra zasa nejedávala mäso, takže sme varili viackrát. Bolo to naozaj ťažké, ale odsťahovať som sa nemohla ani ja, ani sestra. Nebolo kam a nebolo za čo. Takto sme žili, kým moje deti mali dvanásť a šesť rokov. Manžela v práci povýšili a konečne sme si kúpili starší menší domček.

Ani si neviete predstaviť, akí sme boli šťastní! Zrazu po toľkých rokoch sme mali vlastné bývanie a deti svoje izbičky. Hoci sme to nemali ľahké a veľa sme sa pri renovácii nadreli, stálo to za to!

Lenže história sa opakuje, a keď dospeli moje deti, ostali bývať doma. Syn preto, lebo bol taký vetroplach. Z ničoho si nerobil ťažkú hlavu a ničím sa nezaťažoval. Život bol preňho len zábavou. A mňa predsa potreboval ako servis, oprať veci a navariť. Ženu si nehľadal. Slobodný život sa mu páčil. Tak že svoju detskú izbu zaberá dodnes, ale vážne zvažujem, že mu naznačím, že nie som mama hotel a pomaly by mal premýšľať o vlastnom bývaní a osamostatniť sa.

A dcéra? Tá sa vydala a, ako inak, býva doma u nás. My sme museli k nášmu malému domčeku pristavať ďalšie izby, lebo by sme sa tam veru nepomestili. Aby toho nebolo málo, už dva mesiace u nás býva mužova chorá matka. Staráme sa o ňu.

A ja pevne dúfam, že raz konečne budeme s mužom žiť osamote. V našom malom vysnívanom domčeku. Dáme si spoločné raňajky či poobedňajšiu kávu a nikto nás nebude rušiť.

Hoci všetko má svoje výhody. Viacgeneračné bývanie vie všetkých obohatiť. Vieme postrážiť deti, keď treba, niečo ušetriť pri výdavkoch, ak každý prispeje. Je to však za cenu straty súkromia a mnohé veci nemôžete robiť len podľa seba. Naozaj viem dobre oceniť výhody aj nevýhody, no po toľkých rokoch by som už chcela mať svoj dom iba pre seba a pre manžela. 

Gena

Viacgeneračné bývanie bolo kedysi samozrejmé. Pokope žili starí rodičia, rodičia aj ich deti a niekedy dokonca aj deti ich detí. Aj preto sa stavali veľké domy, no situácia sa odvtedy zmenila. Domy nie sú také veľké, súkromie si viac vážime. O starších ľudí sa staráme čoraz menej a deti čoraz viac posielame do sveta. No niekedy sa tomu nedá vyhnúť, ale spoločné bývanie nás učí uskromniť sa a byť tolerantnejšími.

Aj vám sa prihodilo niečo, čo vás zaskočilo? Podeľte sa s nami o príbehy s nečakaným koncom na maile ivana.adamcova@ newsandmedia.sk Za uverejnený príspevok vám pošleme darček. Píšte na adresu, ktorú nájdete v tiráži a pripojte heslo: Nikdy by mi nenapadlo. Prosíme, zasielajte iba originálne príbehy, inak porušujete autorské práva a vystavujete sa finančnej pokute!