Moderátorka Svetlana Surová: Z jej životného štýlu ODPADNETE! TAKTO si ctí tradície!

„Vychovávali ma v úcte ku koreňom.“

Svetlana Surová je Slovenka, ktorá sa narodila v slovenskej komunite v Novom Sade v Srbsku. Sama o sebe vraví, že je búrlivá Balkánka, no s citlivým slovenským srdcom. Kedy sa u nej zrodila láska k  folklóru?

Miluje potlesk

Svetlana vraví, že všetko sa u nej začalo, keď mala asi šesť rôčkov, keď začala chodiť do folklórneho súboru Krôčik. „Už vtedy som si užívala potlesk obecenstva. A pochopila som to na Kysáčskom spevníku ľudovej piesne, keď som prvýkrát vystúpila ako sólistka, vtedy som už mala, tuším, osem rokov. Sólová kariéra sa nejako nevydarila. Ale následne som pôsobila v dievčenskej speváckej skupine Kultúrneho centra Kysáč. Prirodzene mi do toho zapadlo aj štúdium masmediálnej komunikácie, ktoré som absolvovala na Univerzite v Novom Sade. V druhom ročníku štúdia som začala brigádovať v slovenskej redakcii verejnoprávnej RTV. Len čo som teda začala študovať, svoje folklórne angažovanie som prerušila,“ spomína.

Odievanie jej sadlo

A čo pre ňu znamenajú zvyky a tradície? „Láska k tradíciám a k tomu, čo ma doma učili babka a prababka, si vždy k človeku nájdu cestu. A tak v rámci pôsobenia v RTV som najradšej tvorila relácie, ktoré zachytávali útržky zašlých čias. Točili sme dokumenty o krojoch, zvykoch, o folklórnych festivaloch – vojvodinských, ale aj tých na Slovensku – v rámci relácie Dúhovka, ktorú som mala najradšej. Srdcu blízka mi bola relácia o metamorfózach ľudového odievania v slovenskej dedine v Srbsku – Kysáč. S týmto krátkym dokumentom som aj súťažila na Etnofilme v Čadci v roku 2016, kde som sa dostala do užšieho výberu. Bola to krásna skúsenosť. Najviac mi pri realizácii pomáhal vtedajší šéfredaktor slovenskej redakcie Ján Čeman a myslím si, že sme dosiahli pekný výsledok.“

Folklór je sexi

Podľa jej slov sa ďalšie pôsobenie a vnímanie folklóru a tradícií Slovákov na Dolnej zemi najintenzívnejšie prejavilo po presťahovaní sa na Slovensko. „Tu sa začala moja spolupráca s Folklorikou. Mojou inšpiráciou a zároveň mentorkou sa stala kreatívna producentka Martina Cyprichová, ktorá pri jednej príležitosti povedala, že folklór je aj dnes sexi. Táto renesancia folklóru priniesla nové relácie, ktoré sa venujú tejto tematike, a jednou z nich bola aj relácia Vojvodina.

Dostala som tú česť moderovať ju a neskôr aj redigovať. Úplne ma to zobralo.“ Svetlana dostala možnosť ukázať, čo všetko ponúka jej rodná krajina a skutočnosť, že sú hrdí Slováci aj v diaspóre. „Tradície, jazyk, kultúrna identita, vierovyznanie, ale aj spôsoby predkov sú im hlboko vsadené. Relácia Vojvodina je prvá svojho druhu, lebo prvý raz sa na Slovensku vysiela ako stála relácia. Prináša na televízne obrazovky bohatstvo vojvodinských Slovákov. Dôverne zachytáva a vizualizuje život slovenských komunít v Srbsku. Jadrom relácie sú milovníci folklóru, ale aj remeselníci, ľudoví umelci, radi si posvietime aj na históriu a oslovíme etnológov či šikovné kuchárky,“ hovorí hrdo.

Rozprávková krajina

Svetlana však priznáva, že sa niekedy cíti rozpoltená. „Slovensko je a vždy bude pre mňa rozprávkovou krajinou a krajinou mojich predkov. Prechovávam k nej hlbokú úctu. Mám slovenské korene a hrdo to vyznávam. No srbská Vojvodina je moja domovina. Môjho otca roľa a prirodzene ma to ťahá do týchto končín. Vychovávali ma v úcte k minulosti, ku koreňom, v láske k rodinnému kozubu. Som z krajiny, ktorá zažila aj veľa zlého, preto si mier a pokoj v krajine viem vážiť a neberiem to ako samozrejmosť. Záleží mi na tom, aby som niesla odkaz svojich predkov a hrdo sa podeň podpísala. Tak to som ja. Niekedy búrlivá Balkánka, no s citlivým slovenským srdcom.“

Spoznáva samu seba

Svetlana v súčasnosti moderuje ďalší zaujímavý projekt RTVS Dedovizeň. „Moderovanie týchto relácií ma napĺňa, lebo v nich objavujem ľudí s podobným príbehom, ako je ten môj – s rozpolteným srdcom medzi dvomi domovinami a s rovnakými pochybnosťami. To najdôležitejšie však je, že sa spoločne dopátrame k odpovediam na otázky, ktoré nás pália. Pre mňa je táto práca aj cestou k spoznaniu samej seba. Na Slovensku je registrovaných 13 národnostných menšín, v rámci seriálu sme sa snažili zmapovať všetky. Dalo by sa povedať, že som pila čaj s Rusmi, upiekla chlebík s Maďarmi, vyšívala s karpatskými Nemcami, pripravila burek so Srbmi, zahrala na tambure s Chorvátmi, zaspievala s Rómami, Rusínmi, okoštovala boršč s Ukrajincami, navštívila balet s Poliakmi a pekne sa pobavila aj so všetkými ostatnými. Rozcítia ma hlavne príbehy krajanov, ktorí opustili svoj domov a išli do inej krajiny, s tým sa viem stotožniť. Asi v každej relácii ma niečo prekvapilo, veľakrát nové jedlá, chute a vône. Celé je to veľké dobrodružstvo,“ dodáva na záver. 

„Hudba je ako filter duše“

Štefan Štec je charizmatický spevák a tanečník, ktorý sa do povedomia zapísal najmä prespievaním rusínskych ľudových piesní, ale aj vystúpeniami v Zem spieva. Práve odvtedy ho ľudia považujú za rusínskeho Karla Gotta. Svojím prejavom dokáže strhnúť davy. Prečo sa rozhodol pre ľudové piesne?

Pieseň je krátky príbeh

Štefan vraví, že tak ako Slováci, aj Rusíni majú neuveriteľné množstvo krásnych piesní. Mnohé však ani nepoznáme. „A práve takéto sa snažím oživiť. Čo je najdôležitejšie, skladba ma musí zaujať, vytvoriť vo mne úžasný pocit šťastia, pokoja, hĺbky aj toho, že chcem, aby ju poznali aj ďalší ľudia. Každú pieseň, ktorú spievam, zbožňujem. Ide o taký krátky príbeh, a to nielen ten, ktorý v sebe nesie konkrétna skladba už generácie, ale aj môj osobný. Ide o vzťah mňa a mojich pesničiek,“ hovorí s láskou.

Starév novom šate

Zaujímavé je to, prečo sa rozhodol spievať starodávne piesne zo slovensko-poľsko-ukrajinského pohraničia nielen vo svojej tradičnej forme, ale aj v štýle world music. „Pre mňa je to prirodzená forma rovnako, ako bola kedysi tá tradičná forma ľudovej piesne pre našich predkov. Nemôžem v sebe poprieť, že som vyrastal na sídlisku v Košiciach, že som počúval punk, že žijem v roku 2021, keď môžeme počúvať hudbu z celého sveta. Hudba je ako filter duše. Snažím sa poznať pôvodnú hudbu, interpretov, ich techniky, ale aj životy. To všetko v spojitosti s mojím autentickým hudobným vyjadrením tvorí našu hudbu, môj repertoár, ktorý by mohol ponúknuť staré súčasnej generácii ako niečo nové,“ vysvetľuje.

Búra hranice

Spevák by rád prostredníctvom svojich piesní zbúral hranice. „Ľudová tvorba a piesne sú staršie ako hranice, ktoré vznikajú a zanikajú, ktoré sa prekresľujú, ktoré vytvárajú ľudia sami v sebe. Či už hovoríme o tých geopolitických, či vzťahových. V našom regióne sa stretáva kultúra západu a východu Európy, žilo a stále tu žije veľa národností, ktoré, odhliadnuc od hraníc, putovali, migrovali, ovplyvňovali sa navzájom. Spoločne kreovali ľudové umenie, tradície, kultúru. To nás spája. Veď hudba sa neprihovára len jazykom. Je tam vyšší princíp, kde hranice nemajú svoje miesto,“ vyslovuje krásnu myšlienku na záver.