Žena poburuje iné mamičky: Môj najhorší zážitok? Pôrod! Žiadne ďalšie deti už nechcem

Dva dni po stanovenom termíne pôrodu som sedela na gauči, pozerala telku, jedla vyprážaný baklažán a cítila sa mizerne. Manžel sedel pri mne, úplne vyčerpaný po 12 hodinách v práci. Obaja sme sa cítili napäto, lebo na ďalší deň som mala naplánovanú sekciu, napísala Liza pre Cosmopolitan.

Po pár odhryznutiach z večere som zacítila najstrašnejšiu bolesť vychádzajúcu z chrbtice. Napoly zo žartu, napoly vydesene som prehodila: „Asi začínam rodiť.“ Utekala som do kúpeľne a zistila som, že krvácam. Zvalila som sa v slzách na posteľ, kým manžel volal môjmu doktorovi. Doktor odkázal, že máme ísť okamžite do nemocnice. Vraj tam nebude on osobne, ale jeho kolega. A tu prišlo k prvému nepríjemnému prekvapeniu. Jeho kolega bol totiž ten, s ktorým som sa pred dvoma týždňami do krvi pohádala ohľadom „nevyhnutnosti“ môjho cisárskeho rezu.

Bolesti sa stupňovali, manžel schmatol moje tašky a uháňali sme do pôrodnice. Keď sme tam dorazili, nechali ma celú hodinu čakať na sestričku. Tá iba podráždene zamrmlala, že mi dajú niečo na oddialenie pôrodu, lebo majú nedostatok voľných lôžok. To niečo bol liek, ktorý ma maximálne uspával, ale napriek tomu som cítila silnú bolesť.

Sestra, ktorá monitorovala moje kontrakcie povedala, že sú veľmi silné a rýchlo sa otváram, takže mi museli prideliť pôrodnú izbu. Požiadala som o podanie epidurálky. Nachvíľu sa mi uľavilo. Ale potom som znova pocítila bolesť. Službu mal práve lekár, ktorý vyzeral na 18 a myslel si, že je najúžasnejší na svete. Presviedčal ma o tom, že žiadnu bolesť necítim. Ja som oponovala, že mám veľké bolesti. Takto sme sa doťahovali, až kým súhlasil, aby mi dali ešte viac epidurálu.

Keď mi odtiekla plodová voda (po 22 hodinách), všetko nabralo rýchly spád. Previezli ma na operačku, lebo tvrdili, že môj syn bude mať vyše 4,9 kíl a nebudem ho schopná vytlačiť bez pomoci. Celý čas som vracala. Nedovolili mi sa ani pohnúť, aby som sa nadýchla, kričali na mňa, nech nerevem a nerobím hluk. Hlavný gynekológ mi prišiel povedať, že tlačím nesprávne. Zakričala som mu naspäť, nech si to skúsi sám.

Nikto nespravil absolútne nič, aby som sa cítila lepšie. Niekoľkokrát som zamdlela od bolesti, mala som 40 stupňovú horúčku a prosila som o cisársky rez. Po neskutočnom trápení sa narodil môj syn. Bol zdravý a vážil 3,62 kíl. Môjmu manželovi ani nedovolili prestrihnúť pupočnú šnúru. Synček sa tiež narodil s horúčkou a prehltol smolku. Brali ho na novorodeneckú intenzívku a nemohla som ho vidieť 24 hodín.

Môj chlapček odmietal papať a ja som bola vo svojej izbe stále napojená na hadičky, ktoré do mňa pumpovali niečo, čo som už nepotrebovala. Na druhý deň som na novorodeneckom poprosila o pomoc s dojčením, ale odpovedali mi, že kvôli sviatku tam nie je žiadna laktačná sestra, vraj si mám poradiť sama. Márne som sa stále pokúšala, aby sa maličký prisal. Nakoniec sme to vzdali a skončili sme na umelom mlieku. To sestry napokon aj viac preferovali, aby mohli monitorovať príjem bábätka.

Ani s odstupom času nemôžem povedať, že by bolo na mojom pôrode niečo radostné. Práve naopak, celé to bolo ponižujúce, bolestivé, vyčerpávajúce a demotivujúce. Hoci synčeka ľúbim viac, ako svoj život, už nikdy nechcem mať ďalšie dieťa. Zhodli sme sa na tom aj s manželom. Celá tá skúsenosť bola pre mňa taká traumatizujúca, že nemôžem ani pomyslieť na to, že by som to prežila znova. Keby to bolo len o kúsok iné, možno by som na ďalšie deti ešte pomyslela, ale nebolo. Takže zodpovedne prehlasujem, že naša rodina je takto kompletná.