Môj syn pomohol iným aj po smrti

Som vydatá a spolu s manželom sme vychovali tri deti. Rodičia sú šťastní, keď prvýkrát uvidia svoje dieťa, stoja pri jeho zápise do školy, keď tancujú rodičovský tanec na maturitnom večierku, keď uvádzajú svoje dieťa do života. My sme mali tri a vždy to tak bolo. Dcéra sa už vydala a založila si rodinu, chlapci sa držali mamkinej sukne. Obidvaja mali frajerky, a tak sme len čakali, kedy sa oženia.

Manžel mal vlastnú firmu a pracoval celé dni. Práca bola jeho vášeň. Bola som prekvapená, keď sa jedného dňa predpoludním objavil u mňa v práci. „Čo sa deje, že nie si v práci? Nebodaj ťa prestala baviť?“ žartovala som, keď stál medzi dverami a jeho výraz tváre bol nečitateľný. „Musíš ísť so mnou do nemocnice,“ povedal vážne. „Je tam Maroš, mal vážnu autonehodu... Nejaké opité hovädo doňho vrazilo v protismere.“

Neviem, ako som sa obliekla, nič som neriešila a ako v sne som odišla za najmladším synom. Chcela som mu pomôcť, pohladiť po vlasoch, potešiť ho, ubezpečiť, že všetko bude v poriadku. Muž po ceste mlčal, po tvári mu tiekli slzy. Bol vždy naoko tvrdý, ale v podstate citlivý. Chytila som ho za ruku. „Neboj sa, on je bojovník.“ V duchu som sa modlila: Pane Bože, nesmieš nám ho vziať, je to dobrý chlapec, nikomu neublížil. Predstavovala som si, ako syn rástol, ako ho tatko učil bicyklovať, ako ho posadil prvýkrát na motorku, ako ho učil šoférovať. Spomínala som, ako som ich pristihla pri chlapských debatách... Ako sa syn tešil, keď si kúpil auto. Celé ho poliali šampanským. Hovoril, že auto bude poznať alkohol len zvonku. Nikto opitý sa ním voziť nebude. Nikdy nepil a odsudzoval to, keď niekto spôsobil nehodu z opitosti. Teraz sa to stalo jemu.

Keď sme dorazili na traumatológiu, lekár nás vzal za synom a začal ticho hovoriť, akoby nechcel nášho Maroša zobudiť. Hovoril o rozsahu poranení, o operačnom zákroku, o tom, že sa nedá už nič viac urobiť... Jeho slová ku mne doliehali ako prívalové vody počas povodne. Brali mi dieťa, moju vieru, nádej... Nie, hovorila som si, môj syn je bojovník, a ak je len malé percento nádeje, on to zvládne. Ponáhľala som sa za ním, pohladiť ho, povzbudiť, hovoriť s ním. Celý poobväzovaný ležal tíško, akoby oddychoval po ťažkom boji. Kopec prístrojov, všetko blikalo, prístroje mu pomáhali dýchať. Zlomila som sa. Nevládala som nič iné, len plakať. Sestričky mi dali niečo na upokojenie. Bola som zúfalá. Synov stav bol nezvratný. Ja som chcela, aby žil! Realita bola krutá. Muž sa rozprával s lekárkou, ktorá mu niečo vysvetľovala. Muž pristúpil ku mne a chytil ma za obidve ruky. Obaja sme plakali. Medzi vzlykmi mi hovoril, že syn môže pomôcť iným ľuďom, ktorí čakajú na darcu. Mohol by poskytnúť orgány na transplantáciu. Syn bol mladý a zdravý. Večer nastala klinická smrť. Jeho mozog bol mŕtvy. Už nebolo cesty späť. A čo odber orgánov? Určite by to tak chcel aj on. Súhlasili sme. Jemu sa už život nepodarilo zachrániť... On aj po smrti niekomu pomohol, zachránil život.

ČITATEĽKA EVA