Iveta (40) z Košíc: Vyhodenie z bytu mi pomohlo

V živote som zažila veľa pekných okamihov – napríklad som bola šťastná, keď som si prenajala svoju prvú chatu vo Vysokých Tatrách, keď som si kúpila maličký rodinný domček. Bola som veľmi šťastná, keď som vyhrala prvenstvo v jednom zaujímavom projekte. A čo ma v poslednom čase potešilo najviac? Znie to zvláštne, ale bol to fakt, že ma vyhodil z bytu jeho majiteľ, teda môj expriateľ.

Hoci som mala iba pár dní do odovzdania jedného projektu, na ktorý som pozvala stovku ľudí, a bola som z toho veľmi vystresovaná, nakoniec som to zvládla. Keď mi kamarát povedal, že všetko sa deje, ako má, a že vďaka tomu budem oveľa šťastnejšia, neverila som mu. Ale mal pravdu, projekt dopadol vynikajúco a ja som si po necelom roku našla úžasného priateľa, ktorý mi rozumie a podporuje ma vo všetkom. Takže, momentálne som veľmi šťastná a na tento okamih spomínam celkom rada, lebo ma naštartoval k lepšiemu životu.

Marika (34) zo Sečoviec: Zdravie mojej mamy  bol ako  zázrak

Nikdy nezabudnem na deň, keď mojej mame diagnostikovali rakovinu pľúc. Bolo to strašné, bola mladá, mala len 50 rokov a nikdy nefajčila. Stravovala sa zdravo a viedla k tomu aj nás. Keď sme sa to so sestrami dozvedeli, plakali sme, hoci sme sa snažili byť statočné pred maminkou. Jedného dňa sme prišli za ňou do nemocnice, vítala nás s úsmevom, ale aj so slzami v očiach.

Povedala nám, že prišiel lekár a veľmi sa ospravedlňoval, že si zamenili výsledky, a teda je zdravá. To bol najšťastnejší okamih v mojom živote, nikdy na to nezabudnem. Občas ma ten strašný pocit bezmocnosti prenasleduje dodnes, ale som rada, že mama je zdravá a že sa už teší zo štyroch vnúčat. Myslím, že takéto chvíle zblížia rodinu a človek si vtedy uvedomí, čo je skutočné šťastie.

Renáta (27) z Košíc: Našla som si prácu snov

Keď Renáta doštudovala na vysokej škole odbor masmediálne štúdiá, verila, že si hneď nájde prácu. „Nechcem sa chváliť, ale vraveli mi, že som pekná, mám dar reči a viem aj tvoriť. Podala som si žiadosti do televízií, rádií aj do miestnych novín. Lenže nikto sa mi neozýval a po polroku som bola nešťastná, mala som pocit, že škola mi bola nanič.“

Keď si už myslela, že si nenájde uplatnenie, ozval sa jej dobrý známy s tým, že do bulvárneho denníka hľadajú regionálnu redaktorku. „Úprimne priznávam, keby sa za mňa neprihovoril, asi by z toho nič nebolo. Zašla som do centrálnej redakcie do hlavného mesta a páčili sa im moje články. Vzali ma a dnes mám prácu snov a vynikajúci plat. Veľa jazdím autom, neraz robím aj témy, ktoré sa mi nepáčia, ale svoju prácu milujem a nikdy by som ju nevymenila.“