Môjho syna často strážila moja babička: ŠOKUJÚCA pravda, ktorú som dozvedela...Ach, to NAOZAJ?

Bola som mladučká, neskúsená mama štvormesačnej dcérky. Bolo krásne leto, chodila som s ňou do blízkeho parku, plného kvetov a zelene. Dcérka bola spokojné bábätko. Ale zistila som, že som opäť tehotná. Bol to zvláštny pocit, veď dcérka bola ešte úplne malinká. S manželom sme to nečakali, ale zhodli sme sa, že vychovávať jedno alebo hneď dve deti je to isté. Aspoň sa budú spolu hrať a vyrastať.

Hoci som mala menšie obavy, ako to všetko zvládnem, dcérka ma tak zamestnávala, že som nemala čas to rozoberať. Prišiel siedmy mesiac tehotenstva a ja som začala chudnúť. Doktor ma upokojoval, že je všetko v poriadku. Ale keď som v ôsmom mesiaci dostala predpôrodné bolesti, vedela som, že to tak nie je.

Pôrod sa už nedal zastaviť. Narodil sa nám drobnučký synček Radko. Keďže bol nedonosený, musel byť v inkubátore. S Radkom som musela chodiť na špeciálne vyšetrenia, nesadal si, nedvíhal sa ani nevstával na nôžky. Doktorka ma pripravovala na najhoršie. Chodila som s ním denne na rehabilitácie, cvičila som s ním doma. Celá rodina sa obávala, čo bude ďalej. Ale jedného dňa Radko stál v postieľke! Bolo to úžasné!

Bývali sme v rodinnom dome a v okolí neboli žiadne malé deti. Časom sa mi zdalo, že moje deti už potrebujú seberovných kamarátov. Keď mi z práce ponúkli návrat na voľné miesto, prišlo mi to vhod. Veď ťahať všetko z jedného platu nebolo ľahké. Lenže všetko nešlo ako po masle. Radko nechcel byť v škôlke a navyše bol stále chorý.

Takže prišiel plán B. Vymysleli sme, že Radka bude opatrovať jeho prababka. Moja babka bola šikovná, milá žena. Skúsila chodiť k nám. Ale keďže mala choré nohy, nevládala dochádzať každý deň.

Takže plán C: Radka sme k nej začali nosiť na týždeň. S babkou býval aj môj strýko. Keďže bol slobodný, vyrábali spolu všelijaké elektrické lanovky, železnice, autá či lietadlá. Strýko ho vnímal ako vlastného syna.

Chodila som za ním vždy, keď sa dalo. Keď vedel, že prídem, vyčkával pri okne už od rána. A keď som odchádzala, smutne mi kýval z okna a díval sa za mnou, ako sa vzďaľujem.

Po roku sme opäť skúsili dať Radka do škôlky. Bol už väčší, silnejší a hlavne sa mu zrazu zapáčilo byť medzi deťmi. Aj choroby mu už dali pokoj.

Keď mal Radko asi šesť rokov, opýtal sa ma: „Prečo som musel byť tak dlho u prababky a bez vás?“ Vtedy som to celé pochopila: Radko si celý čas myslel, že sme ho ne chceli mať doma a odložili sme ho. Najhoršie bolo, že som mala pocit, že to stále tak cíti. Úbožiatko, celé roky si myslel, že je nechcené a nemilované dieťa...

Bolo mi to veľmi ľúto, tak som mu dookola vysvetľovala, ako to vlastne bolo. Radko, veselý a šikovný chlapec, mohol byť ušetrený toľkého zbytočného trápenia. Zvláštne, že nikto si vtedy neuvedomil, aká zraniteľná je detská dušička. Jeden človek nemôže zmeniť celý svet, ale môže zmeniť celý svet jedného človeka. 

Táňa

Často ako rodičia cítime, že sme zlyhali, neurobili to dobré a deťom sme ublížili, ale fakt je aj to, že každý rodič chce pre dieťa to najlepšie, a nie je to len fráza. V rámci svojich možností sa všetci snažíme zariadiť veci najlepšie, ako vieme, a to, že niekedy to nevyjde, sa nedá vždy ovplyvniť. Preto je zbytočné vyčítať si niečo, čo nezmeníme. Treba sa skôr zamerať na to, čo ešte môžeme pre deti urobiť. To, čo bolo pre Radka dobré, on vnímal presne naopak. Nikdy by mi nenapadlo, že sesternica bude prostitútka

Máte rovnako zaujímavý príbeh?

Aj vám sa prihodilo niečo, čo vás zaskočilo? Podeľte sa s nami o príbehy s nečakaným koncom na maile ivana.adamcova@newsandmedia.sk Za uverejnený príspevok vám pošleme darček. Píšte na adresu, ktorú
nájdete v tiráži a pripojte heslo: Nikdy by mi nenapadlo. Prosíme, zasielajte iba originálne príbehy, inak porušujete autorské práva a vystavujete sa finančnej pokute!