Po mojich zásnubách sa moja kamarátka odmlčala: Neskôr som sa dozvedela.. Fúú, TO JE ZLÝ SEN?!

Už ako školáčky sme mali spoločné záujmy – chodili sme na rovnaké krúžky, páčilo sa nám rovnaké oblečenie, mali sme i obľúbené seriály, ktoré sme pozerali len spolu. Za to, že sme sa spoznali, vďačíme najmä našim maminám, ktoré sú taktiež dlhoročné kamarátky, a rozhodli sa nás dať do rovnakej školy. Jedna bez druhej sme nevedeli vydržať. Mali sme jednoducho ukážkové priateľstvo, ktoré sa len tak nevidí.

Petra bola v škole tiché dievča, avšak známky mala vždy výborné. Vynikala hlavne v matematike a chémii. Pamätám si, akoby to bolo včera. Prišla po hodine za mnou a prihovorila sa mi. Bola som prekvapená, lebo Petra sa s málokým rozpráva pre svoju hanblivosť. V ten deň som dostala štvorku z matematiky, ktorá mi nešla. Povedala mi, že videla, aká som smutná zo známky a navrhla mi, že ma môže doučovať. Nemala som nad čím dlho premýšľať, a tak som jej ponuku prijala. Vtedy začalo naše nerozlučné kamarátstvo. Zistila som, že Petra nie je až taká hanblivá. Vedeli sme sa rozprávať dlhé hodiny.

Ako sme dospievali, začali sme sa rozprávať o tom, akí chlapci sa nám páčia. Nezdalo sa mi, že máme rovnaký vkus. Mne sa páčili vysokí v mojom veku, Petre sa podľa jej slov páčili starší. Obe sme si neskôr našli frajerov, avšak vždy sme si vedeli nájsť čas aj na seba. Petra mi hovorila, že pre ňu je čas strávený so mnou ako únik z reality. Mala som pocit, že si nedokáže nájsť muža, s ktorým bude šťastná. Povedala, že na tú pravú osobu ešte len čaká. Veľmi som jej to priala.

Všetko sa však zmenilo, keď ma môj priateľ Robo požiadal o ruku. Bola som ako v siedmom nebi, veľmi som ho ľúbila a bola som šťastná, že on to cíti rovnako. Už ako dieťa som túžila mať rozprávkovú svadbu, o ktorej som hovorila aj Petre. Ako som povedala ÁNO a utrela si slzy od dojatia, hneď som zdvihla telefón, aby som jej túto novinku oznámila. „Petra, odpadneš, som zasnúbená!“ Na druhej strane nebolo však počuť nič. Myslela som, že sa nám prerušilo spojenie, avšak po krátkom tichu len odpovedala: „Gratulujem“ a zložila. Nechápala som, prečo sa neteší so mnou, veď to bol môj sen!

Petra mi potom už nedvíhala a prestala aj odpisovať. Bola som z toho nešťastná a stále som si to nevedela vysvetliť. Robo ma upokojoval. Jeho názor bol, že Petra len žiarli, že ja som bola požiadaná o ruku skôr ako ona. To mi však nešlo do hlavy. Ona nikdy nebola žiarlivá ani závistlivá, nesedelo mi to na ňu. Volala som teda jej mamine. Tá mi povedala, že sa chystajú s Petrou na večeru do reštaurácie. Poslala mi čas aj miesto stretnutia a navrhla, nech tam prídem, vraj si máme toho veľa povedať. Zamyslela som sa, že čo asi môže jej mamina vedieť a ja nie? Myslela som si, že si hovoríme všetko...

Pár hodín pred stretnutím som bola dosť nervózna. V hlave som mala rôzne scenáre, čo mi asi Petra povie. Naozaj sa so mnou už nechce priateliť, lebo som sa skôr zasnúbila ako ona? A čo keď je v tom zapletený aj Robo? Čo ak sa jej vyhrážal, že sa so mnou už nemôže kamarátiť, lebo spolu trávime veľa času? A čo ak spolu niečo mali? To som si ani len nechcela predstaviť. Nevedela by som prežiť tú bolesť, že ma sklamali naraz dvaja dôležití ľudia v mojom živote. Povedala som si, že preháňam a nemôže to byť ani jedna možnosť. Obliekla som sa a išla som na stretnutie. Bála som sa ale aj tešila zároveň, lebo som Petru veľmi dlho nevidela.

Ako som vošla do reštaurácie, Petra spanikárila. Očividne jej nebolo povedané, že mám prísť aj ja. Sadla som si k stolu. Chcela odísť ale mamina ju zadržala: „Dokedy to chceš tajiť? Povedz jej to už, uľaví sa ti!“ Petra si opäť sadla a ja som len nedočkavo čakala, čo sa mi chystá povedať. Mamina medzitým odišla. Chvíľu sme len ticho sedeli a odhodlávali sme sa, ktorá začne. „Ospravedlňujem sa,“ spustila prvá Petra. Bolo jej ľúto, že nezdieľala moje nadšenie zo zásnub so mnou. Povedala, že žiarlila. Žiarlila však na Roba, že ma bude mať len pre seba a pre ňu už v mojom živote nebude toľko miesta. Priznala sa mi, že je do mňa zaľúbená už pár rokov ale nikdy mi to nedokázala povedať. Radšej len ticho so mnou trávila čas a bola vďačná, že ma má na blízku. Ja som v ten moment pochopila, že tá pravá osoba, na ktorú čakala, som bola vtedy ja. Petra si uvedomila, že mojimi zásnubami už o mňa úplne prišla a že stratila nádej, že by sme niekedy tvorili pár.

Trvala na tom, že už nemôžeme byť také kamarátky, ako kedysi, nezvládala by to. Veľmi ma to mrzelo, na druhej strane som to však chápala. Odsťahovala sa do Česka, kde si našla skvelú prácu, a ja som sa medzitým vydala. Po roku si našla priateľku, s ktorou už aj býva. Písala mi, že nikdy nebola taká šťastná ako teraz. Teším sa, že aj Petra našla svoju lásku. Verím, že sa ešte niekedy stretneme a opäť zaspomíname na naše spoločné chvíle.

Martina