Reklama

Môže byť alkoholizmus dedičný? Laure sa ALKOHOL dostal pod kožu ateraz sa ho nevie ZBAVIŤ!

prípitok, pitie, alkoholizmus, žena s pohárikom

Zdroj: SHUTTERSTOCK

Reklama
Soňa Andrisíková

Soňa Andrisíková

redaktorka týždenníka Nový Čas pre ženy

Z jedného nevinného pohárika sa stala Laurina (36) každodenná rutina, bez ktorej nevie žiť.Ako do alkoholizmu spadla?

Môj otec bol alkoholik a už len preto som na alkohol ani nepomýšľala, hoci som bola vo veku, keď s ním iní experimentovali. Rozbil totiž našu rodinu, a preto ma vôbec nelákalo po ňom siahnuť. Žili sme len s mamou. Tak ako pre každú matku samoživiteľku, aj pre ňu to bolo veľmi náročné. Boli sme traja súrodenci, mama mala dve zamestnania a my sme boli viac-menej odkázaní len na seba. Bola som najstaršia, takže starostlivosť o domácnosť počas maminej neprítomnosti i o dvoch mladších súrodencov, ich školské povinnosti bola na mne. V podstate som musela skôr dospieť a ani som si nestihla užívať stredoškolský život a zábavu v takých rozmeroch ako moji rovesníci. Vinila som za to otca, ale najmä alkohol.

Začalo sa to rozchodom
Môj život roky plynul bez akéhokoľvek styku s alkoholom. Moji blízki priatelia poznali môj odpor k nemu a nikdy ma nenútili piť. A ja som sa vedela zabávať aj triezva. Do tridsiatich piatich rokov bolo všetko v pohode. Zlom nastal, keď sa v tom čase so mnou rozišiel môj dlhoročný partner. Plánovali sme svadbu i založenie rodiny, ale zrazu prišli časté nezhody, neskôr drsné hádky... Až namiesto svadobných zvonov bolo počuť len hlučné buchnutie dverí na našom byte, keď sa odsťahoval. Vrátila som mu zásnubný prsteň, a hoci som to navonok znášala so vztýčenou hlavou a až priveľmi dobre, veľmi som trpela. Moje vnútro kričalo, plakala som celé noci, bola som zúfalá a postupne som upadala do čoraz hlbšej depresie. Nikto z môjho okolia nič netušil. Z detstva som si niesla vpísaný vzorec správania, že všetko musím zvládnuť sama, tak ako moja mama. Psychicky som však na tom bola zle.

Upokojilo ju len promile v krvi
Jeden deň, keď som sa popoludní vracala z práce do bytu, kde ma nikto nečakal, ani neviem ako, vošla som do neďalekej večierky a kúpila si fľašku vína. Kto ma pozná, nikdy by tomu neuveril. Stalo sa, vôbec som nerozmýšľala, len som si doma naliala a pila. Najskôr pomaly, pohárik denne, ale nakoniec ma dokázalo upokojiť len promile v krvi. Nakoniec som zvykla každý večer vypiť celú fľašu bieleho. Až potom som sa cítila dobre, že kráľovnou situácie som ja. Pripadalo mi, že nič nebude taký veľký problém, ako sa najskôr zdá, že nad Petrom pokojne môžem mávnuť rukou, nech si ide, kam chce! Sprvu mi víno nechutilo, ale postupom času som si na jeho chuť zvykla. A to až priveľmi...

Víno jej prestalo stačiť
Stále som si myslela, že to nie je problém, že len riešim svoj pocit osamelosti a bezmocnosti. Neuvedomovala som si, že padám doň čoraz hlbšie. Lenže čím ďalej, tým častejšie sa stávalo, že som nezačala popíjať až večer pri televízii, ale vlastne vo chvíli, keď som pri­šla domov. Sotva som si vyzula topánky, už som utekala do špajzy a vyťahovala zátku z vínovej fľaše. Naliala som si, posadila sa k stolu a zažívala skutočnú slasť, keď som začala piť. Keďže som bola v byte sama, nebol tam nikto, kto by ma kontroloval alebo strážil, koľko vypijem. Pila som viac a viac. Po nejakom čase mi prestalo stačiť víno a skúšala som tvrdý alkohol. V tej chvíli mi začalo dochádzať, že mám nejaký problém. Preto som vodku zakaždým kupovala v inom obchode, aby si o mne niekto nemyslel to, čo je pravda – že sa zo mňa stala alkoholička.

Pije už od rána
Nemohla som sa do­čkať okamihu, keď dorazím z práce domov, aby som sa mohla napiť. Už som ani nechodila nikam s kamarátkami, pretože by som cítila hroznú potrebu stále piť a hanbila by som sa toľko si v reštaurácii objednávať. Hneď by vedeli, že so mnou, čo som si aj na vlastné narodeniny štrngla len minerálkou, je niečo v neporiadku. Teraz som na tom tak, že si musím dať panáka už ráno, kým odídem do práce. Tam sa mi stále vracajú myšlienky iba k tomu, kedy konečne budem môcť ísť domov a piť. Došlo mi, že som alkoholička. Preto viem, že mám veľký problém, viem to, lebo som niekoľko rokov svojho života prežila s otcom alkoholikom, ktorý pil prvú ligu, ako sa hovorí. Ale neviem si pomôcť. Zároveň sa mi stále darí skrývať to pred okolím. Moji súrodenci, priatelia ani mama nič netušia.

Hanbí sa požiadať o pomoc
Dnes už viem, že by som s tým mala čo najskôr niečo robiť. Len neviem čo. Pokúšala som sa prestať sama, ale nevydržala som to. Bojím sa, že keby som išla niekam k lekárom, pošlú ma na protialkoholické liečenie. I tak mám vážny záujem s alkoholizmom bojovať, ale odkladám to. Čítala som, že je dobré, keď človeka podporí napríklad rodina alebo kamaráti, ale veľmi sa hanbím to niekomu povedať. Najmä rodine, ktorej alkohol spôsobil toľko zlého. Čo by na to povedala moja mama, ktorej muž bol alkoholik? Možno je to dedičné, neviem. Veľmi sa hanbím a bojím sa, že by ma odsúdili. Potom by som nemala už vôbec nikoho a to by som sa asi naozaj upila na smrť. Najlepšie by bolo, keby mi niekto dal nejakú zázračnú pilulku, aby som prestala cítiť tú hroznú túžbu napiť sa, no viem, že taká neexistuje.

Autor článku

Soňa Andrisíková

redaktorka týždenníka Nový Čas pre ženy
Ako študentka som sa vždy tešila na nové vydanie Nového Času pre ženy a jeho pestrý obsah. Dnes mám to šťastie, že ho spolu s mojimi kolegyňami tvorím pre vás aj ja a veľmi ma to baví. Rada prinášam v jednotlivých rubrikách nové informácie, zaujímavé postrehy, i moje vlastné myšlienky. Okrem domácnosti, vzťahov, zdravia, ezoteriky či hlavnej témy, píšem aj skutočné príbehy, ktoré sa stali mojou srdcovkou. Keď som začala spracovávať príbehy, ktoré vytvoril sám život, prišla tá najväčšia radosť z práce v časopise. Rada dostávam do povedomia osudy žien, ktoré nemajú v živote na ružiach ustlané a napriek tomu sa nevzdali. Rovnako obľubujem také, v ktorých sa ženy inšpirujú navzájom. Vďaka nim i ja sama napredujem.
Výber pre vás