Mrazivý príbeh: Čerstvá mamička sa mala tešiť z dcéry, no v noci ju zobudilo... Skoro zomrela!

Už pol roka som sa starala o svoju dcérku, ktorá nebola ani veľmi uplakaná, ani nespavá, hoci každé dve hodiny som ju dojčila aj v noci. Bola to radosť, ale zároveň sa kdesi vo mne usádzal strach, či to všetko zvládnem, únava z neustálej pozornosti, aby sa jej nič nestalo, a spánkový deficit, lebo prerušovaný spánok od jej narodenia nie je med lízať. Aj som premýšľala, dokedy človek zvládne takto spať-nespať. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať...

Niekde som niečo chytila a cítila som sa zle. Mala som aj zvýšenú teplotu, a hoci manžel mi pomáhal, predsa som bola počas dňa s dcérou sama. Nemala som nikoho, kto by sa o ňu postaral. Práve tá choroba spustila strach, čo by sa stalo, keby som ochorela nejako vážnejšie, kto sa o malú postará... Veď ju dojčím, je zvyknutá len na moju prítomnosť, absolútne puto a naviazanosť. Keby som zostala v nemocnici, čo by s ňou bolo? Úplne ma uniesla tá predstava, že by som pri nej nemohla byť. Naplno som cítila v hlave a tele jej strach a bezmocnosť bábätka, ako si nevie v tom maličkom mozočku a skúsenostiach vysvetliť, prečo zrazu pri nej nie som a prečo nemá mliečko. Ako by sa to všetko, čo si budujeme, rozsypalo. Aký zúfalý by bol manžel, určite by nevedel, čo s ňou a jej plačom...

A jednej noci z ničoho nič som sa tesne po polnoci zobudila na búšenie srdca a zrýchlený dych. Tak ma to vyľakalo, myslela som, že zomieram... Rýchlo som zobudila manžela, že sa niečo deje. A ako sa môj strach stupňoval, akoby pred očami prebehol môj život a to neviniatko medzi nami, ktoré ma možno v tejto chvíli stráca, čo s ňou bude? Až mi začali tŕpnuť prsty na rukách a zvláštne ich skrúcalo v kŕčoch a rovnako mi začala tŕpnuť tvár a pery, až som mala pocit, že už nebudem môcť hovoriť.

Bola som presvedčená, že mám mozgovú porážku. O to viac strach stúpal a príznaky sa zhoršovali. Manžel zachoval duchaprítomnosť a hneď volal prvú pomoc. Možno sme mali šťastie, ale pri opísaní príznakov mu povedali, nech sa nebojím, pravdepodobne mám panický záchvat a ten pocit, že nemôžem dýchať, je hyperventilácia. Nech v prvom rade príde ku mne a spomalí mi dýchanie. Nech ma chytí za ruku a vedome budeme spolu pomalšie dýchať. Mne stačilo už počuť, že je to pravdepodobne panický atak, hneď začal strach ustupovať… Ak to nie je mŕtvica, potom budem žiť!

Na slovo som počúvla, spomalila som dýchanie a naozaj, príznaky začali pomaličky odznievať, tŕpnutie aj srdce sa upokojovali. Kým dorazila sanitka, bola som v poriadku. Ale aj záchranári boli milí, zmerali mi tlak, dali niečo na upokojenie, neskôr som brala magnézium a pri opakovaní alebo zhoršení som mala navštíviť lekára.

Bola som šťastná, že som nemusela ísť do nemocnice, žiadne odlúčenie od malej nehrozilo, a tak som si všetko naštudovala o panických atakoch, aby som to najbližšie zvládla aj sama. Nebolo treba. Nikdy sa nevrátili, mne stačilo pochopiť, čo to bolo a čo to spustilo