Mali sme tak trochu talianske manželstvo, a to najmä pre moju prudkú povahu. Peter bol solídny, pokojný a vyrovnaný typ. Ja, naopak, ,,stíhačka“, ktorá je vždy v akcii, komanduje, kontroluje a preveruje. „Buď k nemu milšia!“ upozorňovali ma kamarátky. „Raz ti s nejakou ujde!“ tvrdila aj moja mama. Bola som presvedčená, že aj keď sme ako oheň a voda, tak si s Petrom rozumieme, a že máme pekný vzťah. Skúste však popri zamestnaní, domácnosti a štyroch deťoch byť ešte aj roztomilá. Nadštandardnú pozornosť som svojmu manželovi už nestíhala venovať, čo je po štrnástich rokoch asi úplne bežné.

Peter bol domáci majster a k tomu typický domased. Zrazu sa niečo zmenilo. Z ničoho nič začal chodievať von a vyhováral sa na zdravotné prechádzky a na stretnutia s kamarátmi. Predtým to nikdy nerobil. Ako žena činu som nelenila. V jeden sychravý deň som ho sledovala. Schovávala som sa za hustou tujou, keď k nemu dorazila nejaká mladá krásavica. Poklopkala mu po pleci, keď sa snažil zazvoniť na vonkajší zvonček. Keď ju zbadal, hneď sa k sebe mali. Smiali sa ako starí známi, ona odomkla vchod a môjho manžela vtiahla do domu.

Mala som dobrý plán

Bola som pred infarktom. Domov som dobehla zadychčaná a z tváre som si utierala slzy. Myslela som iba na to, že som mu dala najlepšie roky svojho života a on všetko zničil. Ako prezieravá žena som si to však najprv nechala uležať v hlave, a keďže som nebola iba obyčajná gazdinka, ale v hrudi mi bilo srdce bojovníčky – amazonky –, tak som vymyslela brilantný plán.

Odhalila som správny byt, a keď bol Peter znova preč, nachystala som naše deti a vydala sa s nimi na malý výlet. Keď mi krásavica otvorila dvere, tak som spustila: „Dobrý deň! Tak sme tu, lebo je najvyšší čas zoznámiť vás. Toto je Peter, Pavol, Marek a Michaela a majú od štyroch do dvanástich rokov. Keďže im chcete zobrať otca, tak som vám ich chcela predstaviť, aby ste vedeli, že pri rozvode vysúdim výživné minimálne sto eur na každého, tak vám toho veľa z Petrovej výplaty neostane, to vám garantujem!“
„Čo sa to tu deje?“ zakričal muž, ktorý sa zjavil za chrbtom dievčiny. Tá sa totiž začala smiať z plných pľúc. Tak som pridala „grády“, aby mala situácia nejaký švung, kým ma pán nezastavil.

Takéto rozuzlenie som nečakala

„Počúvajte, ženská! Nerobte tu hanbu! Toto je moja dcéra a ja som učiteľ hudby. A v izbe je váš muž, pretože ho učím hrať na husliach. Dávam mu súkromné hodiny. Tak sa už zastavte, lebo sa úplne zosmiešnite!“ A spoza urasteného pána sa vyšuchtal môj manžel s husličkami v ruke a vyzeral ako trkvas, ktorý sa hanbí svojej žene povedať, že sa učí hrať na hudobnom nástroji.

To asi preto, aby som ho nevysmiala, lebo roky som sa ho snažila presvedčiť, že nemá žiadny hudobný sluch. Dôvodom bolo, že bol spevácky antitalent.Nakoniec zdanlivo prekérna situácia dopadla komicky, moje ospravedlnenia nemali konca-kraja a smiali sme sa na tom ešte celé roky. A počas nich sa manžel naozaj naučil hrať na husliach u pána profesora a k tomu aj dvaja z našich synov. Stali sa členmi miestneho súboru a mám z nich naozajstnú radosť. Odvtedy sa snažím lepšie a viac počúvať Petra a poznať jeho tajné sny.

Čo my na to?

Páčilo sa nám, aký odstup od situácie má Klára a ako si dokázala urobiť žarty sama zo seba. Aj to, že ukázala, ako naše podozrenia nie sú vždy správne a prehnané reakcie sa nám môžu ľahko vypomstiť. Kiežby väčšina pochybností o vernosti skončila takto dobre. Boli by sme všetky spokojné.