Muž ju opustil, keď zistil, že budú mať postihnuté dieťa! PREČO to urobil? Nebudete mať slov

Jožka som stretla ešte na vysokej škole. No vtedy medzi nami nepreskočila iskra. Kamarátili sme sa a občas sme šli von aj s ďalšími spolužiakmi. Jožko mi síce neskôr tvrdil, že som sa mu veľmi páčila, no vtedy bol zaseknutý v inom vzťahu, ktorý bol veľmi deštruktívny a čoskoro sa skončil. No skončilo sa aj štúdium a naše cesty sa rozišli.

Po nejakom čase, keď som práve prežívala jedno z najkrajších období v novom vzťahu, sme sa znovu stretli. Jožko bol voľný, tak mi dával najavo, že sa mu páčim a že na mňa myslí aj po škole. No tentoraz som nebola voľná. Akoby nám nebolo súdené, aby sa naše cesty spojili.

Prešli ďalšie dva roky a v 28 rokoch som zažila nepekný rozchod. Bola som veľmi nešťastná a smutná a spomenula som si na Jožka, ktorý mi sem-tam napísal, ako sa mám, či si nechcem vyraziť von. Potrebovala som prísť na iné myšlienky a moje narušené sebavedomie potrebovalo pozornosť chlapa, ktorý po mne túži. Jožko bol zase voľný, a tak sme neskončili pri večeri. Chémia fungovala natoľko, že sme sa presunuli k Jožkovi a zažili vášnivú noc. A potom ďalšiu a ďalšiu. Nechceli sme vzťah, lebo ani ja, ani on sme sa na to necítili, ale bolo nám spolu dobre.

No asi po pol roku som si uvedomila, že Jožka ľúbim. Zdalo sa, že konečne je všetko, ako má byť, veď aj Jozef mi vyznával lásku každú chvíľu. Môžeme sa posunúť k niečomu trvalejšiemu. Aj sme sa posunuli. Začali sme spolu bývať a cestovať, budovať si kariéru a naša vášeň bola neopakovateľne krásna.

Keď som mala 30, otehotnela som. Nečakane a neplánovane. Chceli sme si ešte takých päť rokov iba užívať, no nakoniec sme si dieťatko nechali. Väčší podiel na tom som mala ja, nevedela som si predstaviť, žeby som zastavila v sebe rastúci život. No tehotenstvo bolo komplikované a prognózy nie veľmi dobré. Nakoniec sa nám narodila dcérka, ktorá nebola v poriadku. Mala detskú obrnu.

Totálne sa mi zmenil život, vedela som, že do práce sa nevrátim a aj cestovanie sa skončilo. Jozef zarábal, aby som mohla byť doma, no chcela som viac. Cítiť od neho psychickú podporu a že sme rodina. Nič z toho mi nedal. Nechcel si ma vziať a ani ako otec sa nepredviedol. Vyhováral sa, že sa bojí, že malej ublíži, zvlášť, keď je chorá, že keď plače, nevie, či je v poriadku, či ju niečo nebolí alebo je iba hladná, že je z toho stále v strese a nemôže spať. Preto bol čoraz menej doma. Cítila som sa opustená a ani peniaze to nevedeli vykompenzovať.

Naše dievčatko napredovalo veľmi pomaly, vždy sa našli nové komplikácie, ktoré bolo treba riešiť. Miestami som si myslela, že to už nezvládnem. Do toho mi Jozef oznámil, že od nás odchádza, lebo nie je pripravený na vzťah s postihnutým dieťaťom. Navyše si chce ešte užívať, rodinný život nie je nič pre neho. A vlastne dieťa ani nechcel.

Zrútil sa mi svet, a keby nebolo mojich rodičov, ktorí ma podržali, neviem, ako by sme dopadli. Dnes má Anička šesť rokov a milujeme sa navzájom najviac na svete. Nikdy neľutujem, že ju mám, a na Jozefa sa snažím nemyslieť.