Muž ju opustil kvôli milenke, myslela si, že to neprežije, ale potom prišlo niečo ešte horšie!

Pamätám si to, ako by to bolo včera. Môj muž stál pri dverách s kufrom a v náručí mu spalo polročné bábätko, jeho syn Marek, ktorého mu porodila milenka. "Tak nás tu máš, Evi," rozpačito sa usmieval a ja som, na rozdiel od väčšiny normálnych žien, pocítila obrovskú radosť. "Tak poďte chlapci, už vás čakám," vyhŕkla som a hneď mu brala dieťa z rúk. Konečne budem mama, tešila som sa a vôbec mi neprekážalo, že nie vlastnému dieťaťu. Materské pudy boli také silné, že nejaká žiarlivosť alebo výčitky nemali šancu ich prekričať. Veď sa mi vlastne splnil najväčší sen, aj keď mi vtedy nenapadlo, čo všetko budem musieť ešte prežiť.

Keď sa po desiatich rokoch bezdetného vzťahu Alex odsťahoval za svojou novou priateľkou a oznámil mi, že ona je na rozdiel odo mňa s ním tehotná, svet mi stmavol ako nebo pred búrkou. Vedeli sme ale obaja, že mu nemôžem ponúknuť to, čo každá iná žena - deti a rodinu.

Keď som potom z okna pozorovala, ako hádže kufor do auta a prišiel k platinovej blondíne, svojím spôsobom som ho chápala. Srdce mi však pukalo od zúfalstva, a to nielen kvôli odchodu manžela, ale preto, že mne nikdy nikto nepovie "mami". Plakala som celé týždne, a dokonca som chodila ik psychológovi. Nerada na to obdobie spomínam.

Asi po roku mi zazvonil telefón. Alex! Asi chce podpísať rozvod, blyslo mi hlavou, ale skutočnosť mi vyrazila dych. "Evi, mohol by som ťa vidieť? Stala sa mi strašná vec a ja neviem, čo robiť ďalej," vzlykal do slúchadla. "Prečo by som ti mala pomáhať práve ja?" schladila som ho. "Pretože si jediná, kto by to dokázal. Mohol by som ťa pozvať na kávu a tam ti všetko povedať?" Stále je to ešte tvoj manžel, hovorila som si a pozvanie som prijala. A nad tou osudovou kávou sa mi od základu zmenil život.

Od Alexa som sa dozvedela, že ho pred mesiacom jeho milenka opustila a na pamiatku mu nechala Marka. Vraj ho v zahraničí, kam odchádza pracovať, nezvládne vychovávať. A túto dôležitú vec mu ani nebola schopná povedať z očí do očí. Tajne si zbalila veci, potom požiadala Alexa, aby postrážil dieťa, a odišla "na nákup", z ktorého sa už nikdy nevrátila. Len v predsieni nechala list s vysvetlením.

"Evi, myslíš, že by sme mohli byť rodina?" zakončil Alex svoju spoveď a ja som neváhala príliš dlho. "Snáď, môžeme to skúsiť." Pokus dopadol lepšie, než som dúfala. Spočiatku som sa pýtala sama seba: Dokážem Alexovi odpustiť? Budem milovať jeho dieťa? Obavy sa však ukázali zbytočné. Alex ma nosil na rukách, a keď ich mal náhodou voľné, znášal mi v nich modré z neba. A ja som neoľutovala, pretože milovať cudzie dieťa, keď nemôžete mať vlastné, je tá najjednoduchšia vec pod slnkom. To som ale netušila, že najväčší šok je ešte len predo mnou.

Roky plynuli a my sme často trávili víkendy na chate. Marek rád pomáhal otcovi s prácou okolo domu. Kosili spolu trávu, montovali poličky, starali sa o stromčeky. Raz dopoludnia, keď som varila obed a Alex sa vŕtal v motore auta, rozľahol sa záhradou strašný krik. "Mami, mami!" reval Marek zo stodoly, kde sedel na kláte az ruky mu valil červený gejzír obmývajúci aj kamennú stenu. "Chytro, sanitku," kričal Alex a ja som sa chopila prvej pomoci a zastavila som krvácania. V tom strese sa mi vybavila učebnica biológie aj s obrázkami, takže som to našťastie do príchodu záchranky zvládla. Keď som sa pozrela na zakrvavenú sekeru, ktorou sa Marek snažil narúbať drevo, bolo mi ho strašne ľúto.

"Mareček, vydrž," stískali sme mu v sanitke zdravú ruku a pozorovali jeho mŕtvolne bledú tvár. "Stratil veľa krvi, asi bude potrebovať transfúziu," informoval nás záchranár a v nemocnici to lekár potvrdil. "Pôjdete teraz obaja na krvný rozbor a vhodný darca mu dá krv," oznámili nám a ani jeden z nás nehlesol nič o tom, že ja vlastne Markova mama nie som. Nechceli sme, aby sa niekto z personálu pred synom preriekol, zatiaľ sme to pred ním tajili. Aký šok nás ale čakal, keď si nás oboch zavolali do ordinácie a tam sa nás lekár spýtal: "Vy nie ste Markovi rodičia?" "Ja som biologický otec, ale tu manželka jeho pravá matka nie je," nerád vysvetlil Alex, ale lekár opäť zopakoval ten nezmysel. "Podľa krvných skupín nie je biologický rodič ani jeden z vás." Zostali sme na seba pozerať v nemom úžase.

Ja som to ale dlho nevydržala, zodvihla som sa a odišla na chodbu. Bože, čo to bolo za ženu? Kvôli takej si ma opustil? Zdvíhal sa mi adrenalín v žilách, ale v tom vyšiel Alex. "Toto som nečakal. Vôbec neviem, ako na to reagovať," povedal a ďalší deň vôbec neprehovoril. Odišli sme domov a mlčali. Marka si nechali v nemocnici, dostal krv z konzervy a ruku mu zašili. Ďalší deň sme si pre neho mali prísť.

"Alex, teraz si na tom rovnako, ako ja. Ver mi, nie je ťažké milovať cudzie dieťa, keď nemáš vlastné," sadla som si k nemu večer a dlho sme sa o všetkom rozprávali. Marka sme mali obaja radi, chcelo to len, aby sme si rýchlo zvykli na novú skutočnosť, že nielen ja, ale ani Alex nie je jeho rodičom. Usúdili sme, že platinová milenka sama nemala tušenie, s kým sa jej podarilo otehotnieť, a rozhodla sa pre najspoľahlivejšieho z adeptov. A my sme sa dohodli, že všetko necháme pri starom. Budeme síce dvom cudzím ľuďom vychovávať dieťa, ale nie je to jedno? Marka obaja milujeme, je zmylsom našich životov a cítime sa ako ozajstná rodina. A to predsa ku šťastiu nášho syna stačí.