Mám 40 rokov, dve deti a manžela, s ktorým sa poznáme už od stredoškolských čias. Po maturite sme odišli do zahraničia, tvrdo sme pracovali a po návrate na Slovensko sme naplánovali veľkú svadbu. Usadili sme sa, kúpili si byt, splodili dve krásne dcéry a žili sme spokojne, až kým... Až kým sa do nášho manželstva nevotrela príšerná NUDA.
Ani sme si nevšimli, ako a kedy sa to stalo. Prestali sme spolu spávať. Začalo to celkom nenápadne, najskôr sa vytratili bozky, objatia, postupne sme sa prestali navzájom dotýkať, lichotiť si. Mali sme veľa starostí, bolo treba vychovávať deti, venovať im všetok čas, zladiť pracovný život s tým rodičovským, pribúdali aj zdravotné problémy, choroby našich najbližších... Jednoducho sme sa v tom celom, my ako dvojica, stratili. Keď som sa v deň svojich 40. narodenín ráno zobudila, zistila som, že čas letí, ja už nie som najmladšia a... Veľmi túžim po pozornosti (svojho) muža. Už som bola taká zúfalá, že som si začala pripúšťať možnosť, že si nájdem milenca. Vtedy ma - a zároveň naše manželstvo - nečakane zachránila kamarátka.
