Na začiatku jari som absolvovala vyšetrenie, bývalo mi stále zle a lekár vyslovil vetu, ktorá ma zložila skoro na zem.

A narodil sa chlapec...

„Ste tehotná.“ Snažili sme sa síce len krátko, no keď mi lekár oznámil tú správu, o to väčšia radosť nastala. Bábätko sme veľmi chceli, a tešila som sa, ako mu alebo jej, zariadime detskú izbičku. Dni utekali neskutočne rýchlo. Začali sme kupovať kočík, postieľku, celú výbavičku. Na ultrazvuku v dvadsiatom treťom týždni sme sa konečne dozvedeli, že pod srdiečkom nosím malého synčeka. Meno dostal po tatovi, Janko. Ešte sa ani nenarodil, a už som ho oslovovala Janko, Janíček, ty môj cukríček.

Termín pôrodu som mala vypočítaný na 22. decembra. Keďže bolesti a ani čo i len minimálny náznak pôrodu nenastával, tak som sa rozhodla vypekať linecké koláčiky a mamin tradičný zákusok, ktorý koluje po celej rodine. Umyla som podlahy, upratala všetko, čo sa dalo. Toľko energie som mala!

Nastal však Štedrý večer a ja s mužom sme zasadli za prestretý stôl. Pomodlili sme sa a po oblátkach s medom som mužovi ani nestihla naznačiť, že rodím, keď mi na dlážku odtiekla plodová voda. Utekali sme do nemocnice a ja som na najkrajší deň v roku priviedla svojho chlapčeka na svet. Bol to krásny emotívny zážitok. Pre mňa boli tie Vianoce v nemocnici tými najkrajšími a nič iné nie je krajšie, ako priviesť potomka na svet. Je to malý zázrak. 

Monika