Mužovi odpustila, len aby sa vrátil, ale... Zo slov lekárky v nemocnici zostala ako omráčená!

Emília sa vydávala ako 19-ročná  a v takomto veku si vo svojej zaľúbenosti nevšimla, že princ na bielom koni je princom len v jej fantázii. Po svadbe bolo čoskoro všetko inak.

Muž začal hneď po svadbe holdovať alkoholu. Keď si vypil, bol agresívny, majetnícky, ponižoval ma, neveril mi. Psychický teror som nevydržala a po dvojročnom manželstve som so svojou ročnou dcérkou odišla a rozviedla sa. Po krátkom čase som sa zoznámila s mužom, ktorý sa zdal iný.

Nebol žiarlivý a podporoval ma vo veciach, po ktorých som túžila. A tak som si naivne myslela, že to bude celkom iné a vydala sa po druhý raz. Keď sa mi narodilo druhé dieťa, bola som najšťastnejšou ženou na svete. Ale ten pocit netrval dlho. Na prvé miesto v manželovom živote sa totiž prepracovali kamaráti, zábava a alkohol. Keď začal mať z nadmerného pitia zdravotné problémy, navrhla som mu liečenie. Súhlasil. Uverila som, že to spolu zvládneme a začneme nový život. Ale po trojmesačnom liečení vydržal bez alkoholu iba tri dni a kolotoč sa roztočil nanovo.

Raz v noci sa nevrátil domov. Nebolo to prvýkrát, preto som ho ani nehľadala. Poobede mi jeho kamarát oznámil, že manžel je v nemocnici a má zranenú hlavu. Vraj úraz na WC v krčme. Výsledok? Prasknutá lebka s vnútorným krvácaním a život ohrozujúci stav. Do očí sa mi tlačili slzy, ale snažila som sa byť silná. Ešte v ten deň som ho išla navštíviť. Po ceste som si predstavovala, že sa uzdraví a tento zážitok ho zmení na spoľahlivého manžela aj otca. Neveriaco som pozerala na lekárku, ktorá mi oznámila, že mozog bol dlho bez kyslíka a nie je najmenšia nádej na uzdravenie.

Keď som prišla k posteli, pozerala som sa na človeka, ktorého som takmer nespoznala. Prikrytý bielou plachtou, množstvo hadičiek a pípajúce prístroje. Povedala som mu: „Všetko ti odpúšťam, len sa vráť! Potrebujem ťa.“ Sestrička mi doniesla stoličku. Začala sa mi točiť hlava, bolo mi zle. Nepríjemný nemocničný pach dráždil žalúdok, ruky sa mi chveli. Zohla som sa, aby som ho pobozkala na čelo. Netušila som, že ten bozk bude posledný. Na lavičke pred nemocnicou som si rekapitulovala svoj život.

Mám 36 rokov, za sebou dve manželstvá, z každého jedno dieťa. Veď ja už mám všetko za sebou! Nikdy by mi nenapadlo, že práve vo chvíľach najväčšieho bôľu, na mieste, kde zomrela posledná nádej, sa začne rodiť nová epizóda v mojom živote. Muž, ktorého som po roku náhodne stretla na internete, prežíval podobné chvíle ako ja. Bol to muž z paneláka presne oproti nemocnici, v ktorej skonal môj druhý manžel. A môžem zodpovedne povedať, že je to skutočne muž s veľkým M, za ktorého som sa vo svojich 40 rokoch vydala a porodila mu dieťa. Tento je pravým opakom mužov, s ktorými som žila.

Je milý a trpezlivý, pokojný a láskavý. Trávi so mnou a s naším synom všetok voľný čas. Má rád i moje dospelé deti z predchádzajúcich manželstiev. A tak som po rokoch, keď som si myslela, že ma už nič pekné nečaká, šťastne vydatá, venujem sa svojim deťom, teraz už aj vnúčaťu. No to som musela prežiť dve manželstvá, aby som sa mohla tešiť z toho tretieho. Nuž, dúfam, že platí do tretice všetko dobré!