Myslela si, že zostarne opustená, vtom sa zjavil ON: Vo vyššom veku prišla láska ako hrom!

Bola som mladá, šikovná a veselá študentka. V bývalom Stalingrade som študovala ruský a francúzsky jazyk. Na jednom vianočnom večierku mi padol do oka fešák z Francúzska. Celý čas som si ho všímala, on mi pohľady opätoval. Na konci zábavy podišiel ku mne a spýtal sa, či ma môže odprevadiť domov. Teda na internát. Samozrejme, súhlasila som. A tak sa začalo naše každodenné randenie. Boli sme šťastní, zaľúbení. Všetci priali našej veľkej láske. Na konci štúdia ma Pierre požiadal o ruku. Bol to najkrajší deň v mojom živote. Po ukončení školy som sa teda nevrátila domov, ale išla som s Pierrom priamo do krásneho Paríža.

Mesto ma uchvátilo a keď som zistila, že čakáme bábätko, naše šťastie nepoznalo hraníc. Narodila sa nám dcérka, o dva roky druhá. Pierre sa však veľmi zmenil. Začal holdovať alkoholu, domov chodil čoraz neskôr, čo sa odrazilo na jeho výzore, zdraví aj rodinnej pohode. Prosila som ho, aby s tým prestal, no nič sa nezmenilo. Práve naopak, začali sa hádky aj bitky. Rozhodla som sa, že od neho odídem. Potajomky som kúpila letenky a keď Pierre nebol doma, utiekla som od neho. Domov. Mama, hoci ma ľutovala, že som takto dopadla, bola na druhej strane rada, že má doma dcéru a vnučky. Kúpili sme si byt v malom mestečku. Našla som si prácu v škole, vyučovala som jazyky. Dievčatá rástli ako z vody. Ani som sa nenazdala a už maturovali, promovali ich aj sa vydávali.

Keďže som ostala sama, cestovala som s kamarátkami. Prešla som kus sveta, stretla som veľa zaujímavých ľudí, spoznala som život v iných krajinách. Pomáhala som s vnúčatami, ako som mohla. Tie vypĺňali moju samotu. No aj tie čoskoro vyrástli a nepotrebovali moju opateru. Keď boli v škôlke, chodievala som po ne. No už aj najmladší vnuk čoskoro nastupoval do prvého ročníka, a to ďaleko od môjho bydliska.

V škôlke som stretávala jedného sympatického pána, ktorý býval blízko mňa. Vedela som, že náhle ovdovel. Smrť manželky ho neuveriteľne zasiahla. Bolo vidieť, že sa veľmi trápi. Raz mi po krátkom rozhovore o deťoch navrhol, aby sme išli spolu na kávu. Pozvanie som prijala, veľmi sa mi páčil. Káva dopadla na výbornú. Rozprávali sme sa o všeličom, akoby sme sa poznali odjakživa. Bolo to úžasné. Potvrdilo sa, že láska kvitne v každom veku.

Keďže sme bývali blízko seba, boli sme raz u mňa, raz u neho. Jožko mal vnúčika vo veku mojich vnúčat, tak sme trávili prázdniny všetci spolu. Chodili sme na našu záhradu, v ktorej chýbala chlapská ruka, na výlety na bicykloch do okolia. Aj k moru sme sa vybrali. Moji vnuci mali zrazu dedka, Jožkov vnuk mal zrazu babičku. Jožko je veľmi starostlivý, milý, obetavý, šikovný muž. Zažili sme spolu druhú mladosť. Pritom chýbalo veľmi málo, naše cesty by sa neskrížili a nikdy by sme sa nespoznali, ale osud to chcel inak a som mu za to veľmi vďačná. Existujú len dva spôsoby, ako môžeme narábať s láskou. Nemôžeme ju zakázať, nemôžeme ju vnucovať, nemôžeme ju predať či kúpiť. Ale môžeme ju prijímať a rozdávať.

Príbeh Tatiany je veľmi povzbudivý pre všetky ženy, ktoré po rozvode vo vyššom veku nevidia budúcnosť v  novom vzťahu. Pritom láska si nás môže nájsť naozaj hocikedy a hocikde. Skôr existuje otázka, či sme natoľko otvorené po sklamaní, že sme ochotné znovu sa viazať, riskovať, prijímať a odovzdávať... Lebo ak sa otvoríme a dáme šancu novej láske, môže nás to len obohatiť.