Najdlhšie minúty! Lekár mi to nepovedal, ale napísal na lístok: Nechali ma trpieť v bolestiach

Tak už aj ja som sa zaradila medzi tie, ktoré potratili. Bolo to pre mňa najhoršie obdobie v živote.

Išla som na sono v 12. týždni a tešila sa, že už by to malo byť dobré, lenže opak bol pravdou. Bola som vnútri 20 minút – boli to moje najdlhšie minúty. Lekár aj sestrička sa len mračili a nepovedali mi ani jedno slovo. Potom doktor vyhlásil, že mám prísť na kontrolu. Až na lístku som si prečítala, že nepočul srdiečko.

Na druhý deň som začala krvácať, tak sme šli do nemocnice, kde som narazila na doktorku, ktorá mi len povedala: „Potratili ste,“ a viac sa so mnou nebavila. Cítila som sa ako posledná handra. Nato mi dala papier a povedala mi, že si mám vybaviť predoperačné vyšetrenie a vo štvrtok mám prísť. Ja som v tom šoku a s očami plnými sĺz nedokázala ani uvažovať, ale aj tak sa mi týždeň na čistenie zdal veľa...

V sobotu som začala mať bolesti a krvácala som tak veľmi, že ma manžel odviezol do nemocnice. Bolo už po deviatej večer a doktor zúril, že prečo ma neprijali už včera. Teraz mi to najskôr budú robiť ráno. Lenže ráno mal službu iný doktor a ten mi spravil sono a povedal, že je nedeľa, tak to necháme na zajtra. V tú noc som mala strašné bolesti v intervale každých 8 minút, ale sestrička nechcela budiť lekára, a tak mi až o jednej pichla injekciu od bolesti.

Tá mi zabrala tak na polhodinu, nemala som na výber, len znovu ísť za ňou. Bolesti boli hrozné a neustále trvali. Poslala ma ľahnúť si, že to prejde. Trpela som v kŕčoch do pol šiestej a z posledných síl som sa ráno dotackala k sestričke. Mala som vysokú horúčku, presvedčená, že sa na chodbe sklátim, ale aspoň si ma konečne niekto všimne. Keď ma uvidela, hneď ma otočila späť do izby, že prídu za mnou s lekárom.

Mlela som z posledných síl, zvíjala sa od bolesti a v horúčke a nikto nechodil. Naozaj som si myslela, že neprežijem. Otvorila som dvere, ale nevládala som ani zakričať. Našťastie bola na chodbe jedna pani a tá utekala za doktorom. Konečne prišiel lekár a len skonštatoval, že ma len dočistia, lebo už skoro všetko je von...

Doteraz premýšľam, ako môžu lekári takto vytrápiť jednu ženu, ktorá sa tešila na svoje prvé bábätko! Zažila som len bezcitnosť, nevšímavosť a utrpenie. Naozaj to takto musí byť?

Nakoniec som mala šťastie na spolubývajúcu. Zuzka, ktorá pri mne od pondelka ležala, mi veľmi pomohla. I keď sama by potrebovala pomoc, pretože to bol jej druhý potrat. Zvládala to celé veľmi dobre, hoci situácia bola hrozná. Pomáhala mi s chôdzou, pretože ma všetko bolelo, robila veľa drobností a pre mňa v tej chvíli to bolo snáď všetko na svete. Potešilo ma, keď mi do pohára naliala vodu, keď ma na posteli polohovala a keď som sa jej mohla zo všetkého toho zlého, čo som prežila, vyrozprávať. To pre mňa znamenalo oveľa viac, ako všetka „starostlivosť“ personálu. Dúfam, že sa jej raz za to odvďačím.

Napokon po pár mesiacoch som otehotnela a už len dúfame, že to dobre dopadne. Bola by som najšťastnejší človek, bol by to môj splnený sen. A čo je ešte krajšie, moja kamarátka Zuzka mi kúpila výbavičku pre drobca. Je to zlaté žieňa a mne sa nechce veriť, že som stretla niekoho takého úžasného a so srdcom na správnom mieste práve na takom smutnom mieste.

Bettina

Ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré, aj v tomto príbehu nakoniec Bettina získala super priateľku, čo však nijako nezľahčuje to, čo sa dialo. Sama som zažila prirodzený potrat a presne viem, o čom Betty píše. Tá nevšímavosť v tej ťažkej chvíli je až neodpustiteľná. Ale to by chcelo zmenu celého systému.