Preskočiť na hlavný obsah
Reklama

Veronika rada varila a občas zaniesla aj susedom: Keď ochorela, stalo sa niečo, čo jej vyrazilo dych

Veroniku zložila chrípka a vôbec netušila, čo sa deje za jej dverami.

Zdroj: Shutterstock

Reklama

Veronika vždy rada varila, ale keď navarila niečo, čo jej zvlášť chutilo, podelila sa s tým so susedmi. Určite ani netušila, ako sa skončí jej rozdávanie dobrôt, ktoré jej spôsobovalo takú radosť.

Vždy som rada varila. Najskôr ako slobodné dievča pre sedemčlennú rodinu, potom ako manželka a matka pre štyroch, no a teraz už len sama pre seba.

Istý čas, odkedy sa deti osamostatnili, už bývam sama. Lenže stále sa ešte učím navariť menej, ako potrebujem. V podstate jedlo nevyhadzujem, veď mám chladničku i mrazničku, ale to čerstvé, voňavé, práve uvarené, predsa len chutí najlepšie. A okrem toho, keď sa mi podarí uvariť niečo nové a len tak sama pre seba si poviem „mňam“, neodolám a občas zaklopem na dvere napríklad dvom vysokoškolákom zo susedstva, čo im zomrela mama, alebo susedovi, o ktorom viem, že už má odpojený plyn, lebo sa práve sťahuje preč, prípadne matke samoživiteľke s tínedžerom, či nechcú ochutnať. A oni sa potešia. A nielen oni, ale aj mne to urobí veľkú radosť.

Susedia podali pomocnú ruku

Nedávno som ochorela. Nešla som k lekárke, veď to bude asi tá chrípka, o ktorej sa hovorí, pomyslela som si. Tú predsa, ako veľakrát predtým, zvládnem aj sama. No keď sa k mokrému nosu a suchému kašľu asi po týždni pridali aj bolesti celého tela, a to od hlavy až po päty, nevládala som zájsť ani do blízkeho obchodu aspoň po nejaký rožok. Sily, ktoré mi ešte ostali, som využila akurát na krátku prechádzku s mojimi dvomi malými čivavkami a na varenie čaju. So šálom omotaným okolo nosa a úst, aby som filtrovala bacily, som s nimi rýchlo prešla okolo domu. No potvrdilo sa, že Murphyho zákony naozaj fungujú. Totiž málokedy sa pri mne pristavilo toľko susedov ako práve vtedy. A všetci sa pýtali, či nepotrebujem niečo z obchodu alebo inú pomoc, lebo vraj takú zúboženú ma ešte nevideli. S poďakovaním som ich pomoc odmietla a zaklamala, že mi nič nechýba. Nechcela som ich zaťažovať. A vedela som, že keby bolo najhoršie, môžem zatelefonovať synovi, ale ani jeho som nechcela zbytočne vystrašiť.

No čo sa dialo v nasledujúcich dňoch, mi doslova vyrazilo dych. Až som sa bála otvárať vchodové dvere. Na ich vonkajšej kľučke totiž vždy viselo nejaké igelitové vrecúško buď so žemľami a šunkou, v iný deň zasa čerstvý šalát a petržlenová vňať s lístočkom, že je z biozáhrady, alebo domáce koláče a jogurty.

Milé rozuzlenie

Až postupne sa mi podarilo vypátrať, že to všetko mi tam vešali susedia, ktorí ma nechceli vyrušovať, ale všimli si, že nikam nechodím, a tak sa rozhodli mi aspoň takto pomôcť. A čo ma dojalo až k slzám? Boli to správy na mobil od toho suseda, čo sa odsťahoval do vedľajšieho domu. Vraj ani po troch rokoch nezabudol a nikdy nezabudne na tú moju krémovú hokkaido polievku s opečenou slaninkou a so slnečnicovými semienkami, čo som mu priniesla v pravý čas, keď už od únavy doslova padal na kolená. A že mi želá dobrú chuť k dusenému kuraciemu mäsku s domácou knedľou aj s kúskom domácej torty. Vraj mi nechcel zvoniť, aby ma nezobudil, keby som náhodou spala. Nech sa preto nehnevám, že mi to len položil k dverám. Naozaj to bolo veľmi milé. Aj som si pomyslela, že som si vlastne uvarila polievku s trojročnou zárukou.

Veronika

Čo my na to?

Takýto ľudský jednoduchý príbeh, ktorý síce nevyvoláva senzácie, ale je v ňom toľko spolupatričnosti, dobroty a susedskej solidarity. Tá dnes mnohým chýba. V čase, keď väčšina myslí len na seba a nevidí za dvere svojho bytu či domu, je to vzácny príklad, ako sa dajú budovať krásne vzťahy bez toho, aby sme na niečo čakali. A práve preto sa nám to nakoniec aj tak vráti.

Vyberáme pre vás niečo PLUS