Vždy som rada varila. Najskôr ako slobodné dievča pre sedemčlennú rodinu, potom ako manželka a matka pre štyroch, no a teraz už len sama pre seba.

Istý čas, odkedy sa deti osamostatnili, už bývam sama. Lenže stále sa ešte učím navariť menej, ako potrebujem. V podstate jedlo nevyhadzujem, veď mám chladničku i mrazničku, ale to čerstvé, voňavé, práve uvarené, predsa len chutí najlepšie. A okrem toho, keď sa mi podarí uvariť niečo nové a len tak sama pre seba si poviem „mňam“, neodolám a občas zaklopem na dvere napríklad dvom vysokoškolákom zo susedstva, čo im zomrela mama, alebo susedovi, o ktorom viem, že už má odpojený plyn, lebo sa práve sťahuje preč, prípadne matke samoživiteľke s tínedžerom, či nechcú ochutnať. A oni sa potešia. A nielen oni, ale aj mne to urobí veľkú radosť.

Susedia podali pomocnú ruku

Nedávno som ochorela. Nešla som k lekárke, veď to bude asi tá chrípka, o ktorej sa hovorí, pomyslela som si. Tú predsa, ako veľakrát predtým, zvládnem aj sama. No keď sa k mokrému nosu a suchému kašľu asi po týždni pridali aj bolesti celého tela, a to od hlavy až po päty, nevládala som zájsť ani do blízkeho obchodu aspoň po nejaký rožok. Sily, ktoré mi ešte ostali, som využila akurát na krátku prechádzku s mojimi dvomi malými čivavkami a na varenie čaju. So šálom omotaným okolo nosa a úst, aby som filtrovala bacily, som s nimi rýchlo prešla okolo domu. No potvrdilo sa, že Murphyho zákony naozaj fungujú. Totiž málokedy sa pri mne pristavilo toľko susedov ako práve vtedy. A všetci sa pýtali, či nepotrebujem niečo z obchodu alebo inú pomoc, lebo vraj takú zúboženú ma ešte nevideli. S poďakovaním som ich pomoc odmietla a zaklamala, že mi nič nechýba. Nechcela som ich zaťažovať. A vedela som, že keby bolo najhoršie, môžem zatelefonovať synovi, ale ani jeho som nechcela zbytočne vystrašiť.

No čo sa dialo v nasledujúcich dňoch, mi doslova vyrazilo dych. Až som sa bála otvárať vchodové dvere. Na ich vonkajšej kľučke totiž vždy viselo nejaké igelitové vrecúško buď so žemľami a šunkou, v iný deň zasa čerstvý šalát a petržlenová vňať s lístočkom, že je z biozáhrady, alebo domáce koláče a jogurty.

Milé rozuzlenie

Až postupne sa mi podarilo vypátrať, že to všetko mi tam vešali susedia, ktorí ma nechceli vyrušovať, ale všimli si, že nikam nechodím, a tak sa rozhodli mi aspoň takto pomôcť. A čo ma dojalo až k slzám? Boli to správy na mobil od toho suseda, čo sa odsťahoval do vedľajšieho domu. Vraj ani po troch rokoch nezabudol a nikdy nezabudne na tú moju krémovú hokkaido polievku s opečenou slaninkou a so slnečnicovými semienkami, čo som mu priniesla v pravý čas, keď už od únavy doslova padal na kolená. A že mi želá dobrú chuť k dusenému kuraciemu mäsku s domácou knedľou aj s kúskom domácej torty. Vraj mi nechcel zvoniť, aby ma nezobudil, keby som náhodou spala. Nech sa preto nehnevám, že mi to len položil k dverám. Naozaj to bolo veľmi milé. Aj som si pomyslela, že som si vlastne uvarila polievku s trojročnou zárukou.

Veronika

Čo my na to?

Takýto ľudský jednoduchý príbeh, ktorý síce nevyvoláva senzácie, ale je v ňom toľko spolupatričnosti, dobroty a susedskej solidarity. Tá dnes mnohým chýba. V čase, keď väčšina myslí len na seba a nevidí za dvere svojho bytu či domu, je to vzácny príklad, ako sa dajú budovať krásne vzťahy bez toho, aby sme na niečo čakali. A práve preto sa nám to nakoniec aj tak vráti.