Cítila sa ako krkavčia matka...
Galéria k článku
Mala som partiu kamarátok. Priatelili sme sa už od strednej školy a pravidelne sa stretávali. Postupne sa každá z nich stala mamou alebo bola v radostnom očakávaní. Už sme sa, samozrejme, nevideli tak často ako predtým, ale stále sme sa navštevovali. Lenže naše debaty o problémoch v práci, nedorozumeniach vo vzťahoch alebo len nevinné trkotanie sa zmenili a zúžili na témy o deťoch. Pôrodné polohy, detské plienky a obsah v nich alebo prvé príkrmy neboli témy, ku ktorým by som mala čo povedať. Vonkoncom ma nebavili. Cítila som sa pri kamarátkach ako piate koleso. A čím viac som ich počúvala, tým menej som túžila mať deti.
Deti neplánovala
Kedysi som sa na stretnutia s priateľkami tešila, no ten pocit postupne mizol. Vôbec sme sa nemohli porozprávať, pretože buď nejaké dieťa pišťalo, plakalo, mrnčalo, bolo hladné, alebo ho bolo treba prebaliť. Po jednom stretnutí s priateľkami som sa zverila Zuzke, ktorej som dôverovala najviac. Vysypala som zo seba, ako mi to všetko lezie na nervy. Zuzka sa na mňa pozrela ako na nenormálnu ženu a povedala mi, že možno žiarlim, lebo jediná z nich nemám deti ani nie som tehotná. Mala by som si hneď nejaké urobiť a uvidím, aké je to všetko super, ako sa mi zmenia pocity a priority. Ona mala o mesiac rodiť. Ja som však žiadne biologické hodiny tikať nepočula, dokonca ani môj manžel. Rázne som jej povedala, že deti v blízkej budúcnosti s mužom neplánujeme. Moja priateľka bola zo mňa v poriadnom šoku, ale bolo mi to jedno. Aspoň vtedy.
Veľký tlak okolia
Stretnutiam s kamarátkami som sa čoraz viac vyhýbala, cítila som z ich strany tlak. Neustále reči, že mám ideálny vek na dieťa, ako je najvyšší čas, keď budem chcieť, nakoniec to nepôjde, ma veľmi rozčuľovali. Keď sa k tomu pridali aj moji a manželovi rodičia, začala som uvažovať, že je to niečo, čo s Marekom musíme urobiť, lebo sa to patrí, lebo to tak má byť, lebo je to správne. Ale v skutočnosti som to tak necítila ani ja, ani on. Prichádzali prvé hádky. Hlavne sme všade okolo vídali šťastné a usmievavé mamičky, ktoré by svojim bábätkám splnili všetko, čo im na očiach vidia. Veď aj moje priateľky materskú lásku opisovali ako niečo nadpozemské, čo žena pocíti v okamihu, keď jej prvýkrát priložia novorodeniatko k prsníku. Materská láska je vraj najkrajšia. Tak som si nakoniec povedala, že tomu necháme voľný priebeh, a keď otehotniem, ten pocit príde.
Materský pud sa nedostavil
Keď som sa teda neskôr dozvedela, že čakáme prírastok do rodiny, prepadla ma veľká zvedavosť a nervozita zároveň. Ale „ten“ pocit zatiaľ nie. Keď som sa o pár mesiacov neskôr ocitla na pôrodnej sále a sestrička mi vložila do rúk naše dievčatko, na moje sklamanie sa nekonal žiadny euforický pocit ani explózia materských emócií. Necítila som vôbec nič. Pozerala som na ten malý uzlíček, a hoci som vedela, že ten nevinný tvor je mojou súčasťou, nič zvláštne som necítila. Prekvapilo ma to a začala som si myslieť, že je so mnou niečo zle. Bála som sa hovoriť o svojich pocitoch. Svoj prístup som však zmeniť nedokázala. Sárku som mala rada, bola moja a Marekova, ale niečo tomu chýbalo. Myslela som si, že teraz opäť zapadnem medzi priateľky, veď už budem mať čím prispieť. Ale opak bol pravdou. Všetko okolo materských povinností ma otravovalo ešte viac.
Pocity krkavčej matky
Dlhé týždne a mesiace som fungovala len ako „mliekareň a prebaľovač“, viac nič. A zatiaľ čo ostatní boli z maličkej Sárky nadšení, ja som čoraz viac upadala do depresie. Stále som sa sama seba pýtala, čo som to za matku, či je možné, že nemilujem svoje dieťa ako ostatné mamičky, a preto nemám „ten“ pocit. Videla som matky, ktoré dávajú svoje dokonalé fotografie na sociálne siete. Sú šťastné, upravené, s vysmiatym dieťatkom a so skvelo upratanou domácnosťou. A ja neupravená, deprimovaná a frustrovaná. Pripadala som si ako netvor. Dávno som sama sebe vynadala, že som nedala na svoj vnútorný hlas, že ešte nie som pripravená na deti, ale nechala sa strhnúť rečami druhých ľudí, podľahla ich tlaku a potlačila samu seba. Nakoniec som sa zverila so strachom Marekovi. Zobral to skvelo a pomohol mi vyhľadať terapeutku.
Pomohla až terapia
S jej pomocou som to všetko spracovala. Postupom času, ako som sa upokojila, sa celá situácia zlepšila. Na materstvo i Sárku som si začala zvykať a budovať si k nej vzťah. Rovnako som si krok za krokom budovala vzťah plný dôvery a porozumenia s manželom. Priznám sa, že materská láska k dcére u mňa prepukla až po ôsmich mesiacoch od pôrodu. Aj keď to bolo s oneskorením, silnejšie emócie ma dovtedy naozaj nestretli. Odvtedy môj cit neustále graduje, a keď si už myslím, že nemá ako, je čoraz silnejší. Za svoje dievčatko by som dnes dala život. Materská láska prišla aj ku mne a „ten“ pocit bol ako blesk z jasného neba, len mi to trvalo trochu dlhšie. Ale i tak by som poradila ženám, ktoré sa na materstvo ešte necítia, nech majú dvadsať alebo štyridsať rokov, nenechajte sa do ničoho tlačiť len preto, že sa to patrí. Počúvajte samu seba.