Bolesť, ktorú cítiš dnes, je sila, ktorú pocítiš zajtra.
Sú chvíle, keď si myslíme, že už nikdy nebudeme mať silu a chuť vstať. Že všetka bolesť a krivda sveta doľahla práve na nás. No napokon v sebe dokážeme pozbierať zvyšky síl, postaviť sa a kráčať ďalej. Posilnené a zmierené. Bohatšie o bolestivú, ale veľmi cennú skúsenosť. Veď nie nadarmo sa hovorí, že človek dostáva len také lekcie, ktoré dokáže zvládnuť. Podelili ste sa s nami o svoje príbehy, keď sa vám podarilo odraziť od dna, prípadne ste boli pri niekom, kto vás práve vtedy potreboval.
Dominika: Dokázala som to vďaka postihnutému synovi
Nikdy nezabudnem, ako sa Miro tešil, keď som mu povedala, že čakáme dieťatko. Neboli sme vtedy ešte zobratí, tak sme rýchlo riešili svadbu, aby bolo všetko „na poriadku“, než sa bábo narodí. Narodil sa nám zdravý synček, aspoň to nám tvrdili. Boli sme šťastní.
Detská mozgová obrna
No ako išiel čas, videla som, že Milanko zaostáva vo všetkých vývinových parametroch. Nerobil to, čo iné detičky v jeho veku, máličko priberal, nereagoval na podnety, mal problémy s motorikou. Diagnóza nás šokovala – detská mozgová obrna. K tomu sa pridružili aj epileptické záchvaty. A to sme si tri mesiace mysleli, že máme zdravé dieťa! Určite viete, aké vyčerpané bývajú prvorodičky aj zo zdravého bábätka. A u nás to išlo do extrému. Kolotoč vyšetrení, cvičení, rehabilitácií, liečba… Bola som zmätená a vyčerpaná.
Akoby to bola moja vina
Keď som sa približne po roku konečne vnútorne zmierila s tým, že mám postihnuté dieťa, náš život sa dostával do normálu, ak sa to vôbec dá tak nazvať. Všetko sme prispôsobili Milankovi. Zvládala som to lepšie ako Miro. Bol čoraz nervóznejší, reagoval na mňa podráždene, akoby to, čo sa dialo, bola moja vina.
Toto nie je vzťah, ale väzenie
Keď mal Milanko štyri roky, Miro mi oznámil, že to už nezvláda a chce sa rozviesť. Vraj toto nie je vzťah, ale väzenie. Je pravda, že popri tom všetkom sme jeden druhého zanedbávali. S Milankom mi vraj vždy bude pomáhať, ale potrebuje sa nadýchnuť. Myslela som, že ho roztrhám v zuboch. Všetko to na mňa doľahlo. Toto bol ten moment, keď máte chuť buď zabíjať, alebo hodiť sa pod vlak. Napokon som neurobila ani jedno, ani druhé… Našťastie.
Musela som to prijať
Vyplakala som sa z toho. Prešla som si tým. Musela som sa naučiť prijať to. Keby pri mne nestáli moji rodičia, sestra a okruh blízkych kamarátok, neviem, či by som už dnes nebola zavretá na psychiatrii. Ale potom tu bola najväčšia hnacia sila – Milanko. Kdesi v podvedomí, pod všetkými nánosmi únavy a zúfalstva som vedela, že potrebuje zdravú a vyrovnanú mamu, pretože vtedy je v pohode aj on. Dnes fungujeme ako zohratá dvojica a jedno je isté – mňa už len tak ľahko niečo nepoloží.
Božena: Depresie ju skoro zabili, prechádzky zachránili
Príbeh, ktorý vám píšem, nie je o mne, ale stal sa mojej najlepšej kamarátke Anke. Anka žila spokojný život na dôchodku, no neskôr sa s ňou začalo niečo diať. Možno za to mohol priveľký stres, starosti, ktoré si robila, či nedostatok lásky od najbližších. To všetko sa začalo odzrkadľovať na jej zdraví. Začala byť nervózna, jej vnútro ťažilo veľa nezodpovedaných otázok.
Menila sa nám pred očami
Cez deň sa ako-tak motala po dome, po dvore, niečo uvarila pre manžela, ale v noci nemohla spať, a tak celé noci chodila hore-dole, dívala sa na mesiac a hviezdy, až prišlo ráno. Prestalo jej chutiť jesť, zjesť jeden jogurt jej trvalo aj hodinu. Všetko, čo zjedla, z jej tela hneď aj odišlo. Mala veľmi oslabenú imunitu, črevné problémy, trpela nespavosťou a veľmi pochudla. Dostala sa do pasce stresu a rôznych chorôb a začala sa nám meniť pred očami.
Nádej v jej očiach nezhasla
Veľmi schudla, zoslabla, nasledovalo vyšetrenie krvi, kolonoskopia... Dostala sa do nemocnice a navštívila aj ambulanciu psychiatra. Ten jej predpísal lieky na upokojenie a dobrý spánok. Potom sa začali naše spoločné vychádzky. Zabolelo ma pri srdci, keď vyšla na ulicu. V rukách držala trekingové paličky kvôli stabilite a bola schudnutá na nepoznanie. Ale očká jej svietili a ja som videla, že nádej v nich ešte nezhasla…
Liečivá sila rozhovoru a pohybu
Naše prechádzky po okolí boli tie najkrajšie chvíle. Veľa sme hovorili o tom, čo prežíva, čo sa doma deje, o vnučke – nádejnej tenistke. Neskôr začala chodiť na jej turnaje, zlepšila stravovacie návyky, začala zamestnávať mozog – číta a lúšti krížovky. Konečne pár kíl pribrala a stále sa usmieva. To, čo Anke pomohlo odraziť sa od dna a znova sa tešiť zo života, boli obyčajné veci – prechádzka, úprimný rozhovor, pocit, že niekto sa o ňu zaujíma… A to je liečivé pre každého.
Eva: Prišli sme o všetky peniaze
Kedysi sme mali nadštandardný životný štýl – dovolenka, keď sme si zmysleli, kupovali sme si tie najkvalitnejšie potraviny a značkové veci. No potom začal mať manžel problémy v podnikaní a ja som prišla o miesto. Zrazu sme nemali takmer žiadne príjmy, žili sme z chabej rezervy a topili sa v dlhoch.
Volala som mu záchranku
Rozmýšľali sme, ako ďalej, prepadali sme beznádeji. Museli sme predať dom a ísť do bytu. S mužom sme sa neustále hádali, deti trpeli ani nie tak nedostatkom, ako skôr našimi náladami. Všetko sa však zvrtlo, keď som manželovi musela volať záchranku, lebo som mala podozrenie, že má infarkt. Keď ležal zoslabnutý a vystrašený v nemocnici a zvieral mi ruku, akoby ma zrazu osvietilo. Až vtedy som si uvedomila, že peniaze sa vždy dajú zohnať, ale zdravie nie. Povedala som mužovi, že nech sa deje čokoľvek, budem pri ňom, a keď sa zotaví, vrhneme sa na nové spoločné plány, ako si zabezpečiť príjem.
Uskromnili sme sa
Igor sa z toho našťastie dostal, bol to mierny infarkt. Vtedy sme si povedali, že žiaden stres na svete za to nestojí. Uskromnili sme sa. Naučili sa šetriť. Deťom už ani nevadí, keď im niečo zoženiem v secondhande či v darovacích skupinách na Facebooku – veď dnes je to dokonca moderné a eko. Igorovi sa napriek kríze podarilo získať dobrého obchodného partnera, tak verím, že kým sme spolu a zdraví, zvládneme naozaj všetko a každý náraz na dno, nech je akokoľvek tvrdý, nás má niečo naučiť.
Mojich 5 rád, ako to zvládnuť v krízach
Radí Janette Šimková, životná koučka
1. Viera v lásku
To, k čomu sa utiekam v dobrých aj náročných časoch, je viera v lásku – k sebe, k ľuďom, k svetu… Riadim sa tým, že čím viac lásky rozdám, tým viac jej bude okolo mňa. Láska si poradí so všetkým.
2. Zmysluplnosť
Ďalšou neodmysliteľnou hodnotou je pre mňa zmysluplnosť. Bola som stvorená pre službu druhým a to mi vždy kryje chrbát, lebo viem, prečo som tu a ako môžem byť nápomocná. Som idealistka a verím
v možnosti, ktoré nevidno. Naučila som sa proaktívnemu prístupu a nenechám sa zatlačiť do kúta pocitom hnevu, vzdorovania alebo nástojčivosti – aj keď sú momenty, keď ma to povláči.
3. Pokora a akceptácia
Najväčšiu bezmocnosť cítim, keď narazím na ľudskú obmedzenosť a zaťatosť, nevraživosť a netoleranciu. Učím sa pri tom pokore a akceptácii toho, že z nejakého dôvodu, ktorému síce práve nerozumiem, to má byť tak. Keď mi je nanič, lebo som v nerovnováhe, uvedomujem si, že je to dočasný stav a pominie. Nechávam cez seba prechádzať bolesť a súcitne hľadám, ako si uľavím. Už viem, že je to o tom, aby som vyčkala a pochopila, čo nové sa mám naučiť, čo prijať, čo zmeniť…
4. Činorodosť
Aby som ustála emočné turbulencie, zamestnávam sa nejakou činorodosťou. Strážim, aby som sa v sebaľútosti príliš nenamáčala, lebo tým strácam nadhľad.
5. Nebrať sa tak vážne
A keď neviem, čo so sebou, tak si zo seba uťahujem – smiech, hoci cez slzy, mi pomáha nebrať sa tak smrteľne vážne.
