Zúfalá Eva si po dlhom hľadaní našla prácu v krčme: Nikdy by jej nenapadlo, čo jej majiteľ urobí!

Po rozvode som sa presťahovala z mesta na dedinu. Našla som si novú prácu, ako to však býva, najprv mi zmluvu predĺžili a nakoniec ma po roku prepustili. Zaevidovala som sa na úrade práce a 6 mesiacov mi chodila podpora. Ani potom sa mi prácu nepodarilo nájsť, tak som požiadala o pomoc v hmotnej núdzi.

Raz sa mi náhodou prihovoril majiteľ dedinskej krčmy. Spýtal sa, či by som k nemu nešla pracovať. Dlho som váhala, nemala som žiadne skúsenosti s predajom a ani s prácou čašníčky za výčapom. Tu bolo treba ešte aj obsluhovať automaty a tipovacie zariadenia. Keďže mi bola dobrá každá koruna, dala som sa nahovoriť. Spísali sme dohodu na pár hodín týždenne a zvyšok som mala dostať na ruku vždy k 15. dňu v mesiaci.

V práci som sa celkom dobre zorientovala. Pracovala som na dlhý a krátky týždeň. Dlhý mal 5 dní a krátky 2 dni po 15 až 16 hodín. Niekedy ma majiteľ poprosil, či môžem potiahnuť zmenu aj za neho. Dosť často mi hovoril, aký je so mnou spokojný a môžem pokojne spávať, pretože som si prácu robila svedomito. Nemala som žiadne manko, chlapi si zvykli, že nenalievam na sekeru. Skrátka sa na mňa dalo vo všetkom spoľahnúť. Zo začiatku sa mi ťažko zvykalo na opitých ľudí, pretože som sa s manželom rozviedla kvôli alkoholizmu.

Po istom čase som na sebe spozorovala, že mi na oči a priedušky začína prekážať dym, keďže som nefajčiarka. Začal sa mi zhoršovať zrak, nevidela som dobre a neustále som kašľala. Začala som uvažovať o tom, že budem musieť túto prácu ukončiť a nájsť si inú, aj keď predtým som rátala s tým, že postupne sa dohodneme na zmluve. Plánovala som tam zostať. Po čase som mu však oznámila, že budem musieť zo zdravotných dôvodov skončiť. Povedal mi, nech vydržím do jari, keď budem môcť mať stále otvorené dvere. Ja už som však bola rozhodnutá odísť. Aj keď som potrebovala peniaze, zdravie mi bolo prednejšie. Keď som dostala zápal priedušiek, povedala som, že dokončím mesiac a odídem. Prehováral ma, aby som zostala, ale ja som už nechcela.

Posledné dni som mala aj dobrú tržbu. Všetko som ako vždy po poriadku odovzdala. Dohodli sme sa, že po svoju výplatu si prídem 15. Keď nadišiel ten deň, prišla som do krčmy, kde mi dal podpísať výplatnú pásku. Dostala som mzdu, akú som mala na dohode a na ruku mi dal 54 eur. Lenže sľúbených som mala vyše 300! Myslela som, že je to zlý sen.

Spýtala som sa ho, kde mám sľúbenú odmenu za celý mesiac, v ktorom som odrobila 240 hodín. A on na to, že viac mi nedá, iba to, čo mám na papieri. Bol to pre mňa šok, platím úver, nájom a tieto peniaze mi nestačili ani na zaplatenie elektriny, s tými peniazmi som rátala. Vôbec sa so mnou nebavil, odbil ma s tým, že vraj aj on má dlhy. Nepomohlo ani pekné slovo, ani nadávky, ani argumenty, že žijem sama a tie peniaze som si predsa poctivo odpracovala.

Nakoniec som odišla a nahnevaná mu popriala, aby do roka skrachoval. Odkedy som odišla, nemá za mňa žiadnu náhradu, má málo zákazníkov, malú tržbu a veľmi skoro zatvára. Ja som si našla lepšiu prácu na normálnu pracovnú zmluvu, odrobím si svojich 8 hodín a môžem ísť domov. Už nikdy v živote nebudem robiť na dohodu a neuverím už žiadnym sľubom o peniazoch na ruku. Poučila som sa.

Eva

Zdá sa, že slovo človeka stráca na svojej váhe a dôverčivosť začína byť na škodu. Začali sme si zvykať, že čo nie je na papieri, neexistuje. Najmä v oblasti práce musíme byť opatrné. Mnohí zamestnávatelia využívajú existenčné problémy ľudí, aby ich nahovorili na zlé podmienky. Choďte ďalej poučená, no neprajte nič zlé. Vlastné svedomie je najhorší trest.