Viem, ja som to chcela. Vedela som, do čoho idem. Hneď sa mi priznal, že má malú dcérku. Dúfala som, že si s ňou budem rozumieť. Ako veľmi som sa mýlila!
Keď žena oslávi 40-ku, muži v jej okolí sú buď rozvedení, alebo sú absolútne nevhodní na vzťah. Na našom prvom rande sa mi Viliam hneď priznal, že má 4-ročnú dcéru, ktorú striedavo vychováva spolu so svojou bývalou ženou. Týždeň je malá u nej, týždeň u neho. Nemala som s tým problém, mám rada deti.
Ako išiel čas, s Viliamom sme sa stále viac ľúbili. Občas som prespala u neho a stretla som sa aj s jeho dcérou. Povedal jej, že sme len kamaráti, nechcel ju rozrušiť. Už na začiatku nášho vzťahu som si všimla, že mu dcéra nedovolila, aby sme sa cez telefón v pokoji porozprávali. Vyžadovala si jeho neustálu pozornosť a kričala dovtedy, kým si ju nezačal všímať. Istý čas som si myslela, že je to prirodzený proces, že sa s tým časom zmieri, prijme ma...
Ale odkedy som sa presťahovala k Viliamovi, situácia sa neustále zhoršuje. Nie som typ "macochy", nikdy som malej nechcela nahrádzať matku. Keď je u nás, snažím sa zo všetkých síl zlepšiť náš vzťah, nájsť si k nej cestu. Ale vôbec sa mi to nedarí.
Keď chceme byť s jej otcom chvíľu sami, plače, hádže sa o zem, kričí. Keď je s nami, nechce sama zaspať, len s oteckom. Raz sa jej Viliam spýtal, prečo to robí. Dcéra priznala: nechce, aby som tam s nimi bola! Viliam sa trápi, dcérku veľmi ľúbi, dal by jej všetko, je to jeho princezná. Väčší problém je, že ja sama neviem, či si tú dievčinku ešte chcem obľúbiť. Zdá sa, že jej želanie sa začína napĺňať a ja ich raz naozaj opustím...
Mária
