Návrat strateného syna

Ale po dvoch mesiacoch som sa rozhodla, že psík musí ísť z domu, pretože som nezniesla chlpy po koberci. Nepovedala som nikomu, čo plánujem a podala som inzerát. Hneď po vyjdení inzerátu sa mi ozval prvý kupec. Na moje prekvapenie si psíka prišiel zobrať o tri hodiny. Keď odišli, začala som mať veľké výčitky, či som urobila dobre a ako zareagujú deti. Moje obavy sa potvrdili, bolo to horšie ako som očakávala, ale najhoršie som to znášala práve ja. S deťmi sme za ním veľmi plakali.

Smútok za ním spôsobil, že som dostala vysoké teploty. Bola som z toho zúfalá, akú veľkú chybu som urobila. Po preplakanej noci ráno manžel rozhodol – musíme ich vyhľadať, aby sme nášho Williho získali späť! Ale bol tu jeden veľký problém – ja som vedela len to, že tá rodina, čo si kúpila nášho Willliho býva v Púchove, majú jednu dcéru, korytnačku a kocúra. To bolo všetko!

Znovu ma prepadlo zúfalstvo ,,hľadaj niekoho v meste, keď nevieš koho“. Ale s nádejou sme to skúsili. Chodili sme 5 hodín po Púchove dúfajúc, že ich dcéra bude so psom von na vychádzke. Bolo to zbytočné. Už sme sa chceli vrátiť domov, keď manžel na jednej križovatke zastavil, vybehol z auta a išiel k paneláku. Von sa hrali deti a on začal: Nebýva tu 8-ročné dievča, jej otec robí v Nemecku, má kocúra a korytnačku? Jeden chlapec sa spýtal: "Hľadáte Krojových?“

Neuveriteľné, ale manžela doviedlo naše zúfalstvo a bezradnosť až k nášmu miláčikovi Willimu. Bolo veľmi ťažké vysvetliť, že ho chceme kúpiť späť, samozrejme aj s preplateným benzínom. Plač bol aj v ich rodine, že majú oňho prísť a u nás, že ho chceme získať späť. Keď nechápavo pozerali na nás, akí sme zúfalí, tak nám ho predali späť. Ani sa nedá opísať, aký bol Willy šťastný, keď nás uvidel. Vyskakoval, olizoval nás, bolo to niečo krásne. Máme ho už desať rokov. Deti sú už veľké, ale stále ho majú veľmi rady. Aj po toľkých rokoch nás neomrzel a je to náš veľký miláčik. Rodine z Púchova sme veľmi vďační, že to pre nás urobili.