Nazrela mužovi do mobilu a preplakala celú noc: Ako jej mohol tesne pred pôrodom urobiť TOTO?

S priateľom sme tvorili idylický pár. Bývali sme spolu, chodili na dovolenky, veľa cestovali po Slovensku a hlavne sme sa nesmierne ľúbili. A potom...

Pre môj komplikovaný zdravotný stav sme sa rozhodli mať bábätko čo najskôr. Nakoniec som v tom však ostala celkom sama.

No ako to už býva, idylku nahradilo čosi oveľa menej rozprávkové... Po bežnom gynekologickom vyšetrení ostala moja lekárka zaskočená. Nechcela mi nič bližšie povedať, ale urgentne ma poslala za špecialistom na onkológiu. Už vtedy mi bolo jasné, že to nebude len taký bežný nález. Čakal ma kolobeh rôznych nepríjemných vyšetrení, konzultácií a výsledkov.

Konečný verdikt znel: rakovinové bunky na maternici, ktoré sa rýchlo rozrastajú a šíria. Nemusím zdôrazňovať, čo to so mnou a mojou psychikou spravilo. A to som mala iba 22 rokov! Doktor na onkológii mi povedal, že asi bude musieť ísť celá maternica von, takže ak plánujem dieťa, mala by som to stihnúť čím skôr. Môj priateľ stál po celý čas pri mne a podporoval ma, ako sa len dalo. Nastala dlhá debata o tom, či si dieťa „spravíme“ alebo to riskneme, aj keď potom už môže byť neskoro.

Keďže moja polovička bola o 10 rokov staršia odo mňa, dohodli sme sa, že sa o bábätko pokúsime. A onedlho sa nám to podarilo! Šťastie bolo neopísateľné, obaja sme sa nevedeli dočkať. Spravili sme aj ďalší významný krok a zobrali si hypotéku – veď v našom malom prenajatom byte by sme sa traja nezmestili. Na začiatku tretieho mesiaca som musela ísť na PN, pretože som bola na rizikovom tehotenstve. A práve vtedy sa začali problémy. Ten môj milovaný, ktorý by mi bol dovtedy zniesol aj modré z neba, sa zmenil na nepoznanie.

Začali výčitky, že všetko je finančne na ňom, ako keby som ja mohla za to, že musím doma oddychovať. Robil nadčasy (teda aspoň tak mi to tvrdil), niekedy šiel do roboty aj cez víkendy. Sex so mnou odmietal, vraj aby mi neublížil... Na vyšetrenia do 50 kilometrov vzdialeného mesta som cestovala sama, priateľ mal čoraz častejšie niečo iné na práci. Otvorene som sa ho spýtala, či niekoho má, ale odpoveďou mi bol len výsmech. Raz som neodolala a nazrela mu do mobilu. Potom som celú noc preplakala. 

Od sms cez hovory až po nahé fotky slečny, všetko tam ten somár mal. Ukázala som mu to, aby videl, že už ma nemusí klamať. Takže sa mi pekne-krásne priznal. S tou slečnou, ktorá mala mimochodom 17, mal pomer už 4 mesiace. Povedal mi, že ju miluje a chce byť s ňou. To, že bude mať dieťa, jej vraj nepovedal a ani nechce. Na druhý deň som sa odsťahovala ku kamarátke, ktorá keby nebola, tak neviem, kde skončím. Ani nemusím zdôrazňovať, ako ma toto všetko ničilo. O necelé tri týždne na to sa mi narodila malá zdravá princezná, ktorá má teraz už 14 mesiacov a robí mi len radosť.

A čo je s mojím „úžasným“ expriateľom, ktorý ma opustil na začiatku deviateho mesiaca? Tá jeho sedemnástka sa na neho vykašľala, keď sa jej priznal, že má dieťa. Svoju vytúženú dcéru videl len raz, a to ešte v pôrodnici. Na jednej strane ma mrzí, že moja dcérka vyrastá bez otca, ale na druhej strane je to lepšie, ako keby nás mal niekto klamať a podvádzať. Kým on prišiel o všetko, mne ostalo to najdôležitejšie na svete.

Čo k tomu dodať? Kiežby si takéto príbehy vedeli vymýšľať len spisovatelia! Horšie je, že ony sa skutočne dejú a vymýšľa ich sám život. Veronika si prešla niekoľkými veľmi ťažkými skúškami a aj s polámanými snami a srdcom obstála na výbornú presne tak, ako obstojí každá matka, ktorá spraví všetko pre to, aby mohlo byť šťastné aspoň jej dieťa. Držíme palce pri nových, lepších začiatkoch a hlavne veľa zdravia. To ostatné príde samo...