Necítite sa dobre, trápia vás depresie? Aj niečo také obyčajné ako TOTO môže zázračne pomôcť

Aj niečo také obyčajné ako písanie môže byť liekom a istou formou terapie.

Duševné zdravie je vrtkavé, často ho ovplyvňujú udalosti, traumy a situácie, ktoré sa nám v živote dejú. „Liečebným nástrojom“ alebo istou prvou pomocou, po ktorej môžete siahnuť a nič vás to nestojí, je písanie. To sa dokonca považuje za vedecky dokázanú terapiu. Našli sme ženy, ktorým písanie pomohlo a pre ktoré sa stalo nielen terapiou, ale aj spôsobom tvorivého vyjadrenia či sebarealizácie.

Bola úspešná v práci na Slovensku a neskôr aj v Kanade, kde zostala žiť niekoľko rokov. Keď sa po čase vrátila na Slovensko, čelila vážnemu onkologickému ochoreniu. No nevzdala sa. Kataríne Mayer (45) diagnostikovali pri bežnej prehliadke akútnu leukémiu. Bola na vrchole svojich síl, úspešná v práci, mala manžela a dve malé deti. A život pred sebou... V jedinom okamihu sa to zmenilo.

Rodáčke z Popradu sa v práci darilo. Pracovala v jednej z najväčších PR agentúr na Slovensku. Keď sa jej Slovensko začalo zdať malé, lákala ju krajina za veľkou mlákou a možnosti, ktoré sú tam. Kanadu navštívila najskôr len kvôli výletu. Po mesačnom pobyte vedela, že tam chce zostať dlhšie. Hoci začiatky neboli jednoduché, postupne sa šikovná Slovenka kariérne vypracovala na PR manažérku a lobistku v oblasti zdravia a zdravotníctva.

V Toronte rozbehla kariéru, spoznala tam budúceho manžela, porodila dve deti... Zdalo sa, že má všetko, po čom žena môže túžiť. Ale aj na jej prípade sa ukázalo, aká môže byť rakovina zákerná a ako ničí človeka bez varovania. Jej mladší syn v tom čase nemal ani dva roky a Katarína svoj život rozhodne nechcela vzdať. Zvolila tichú, pokornú, ale odhodlanú cestu a o svojej chorobe s nikým nehovorila.

Nemala potrebu deliť sa o trápenie s celým svetom. Na chvíľu aj s rodinou zvažovala návrat do Kanady. Prostredníctvom priateľky konzultovala navrhovanú liečbu s jedným z najvychýrenejších svetových špecialistov v Toronte, no zakázala jej povedať, že ide o ňu. Liečbu potvrdil, postupoval by rovnako.

Keď už prišlo k samotnej liečbe, Katarína sa uzavrela do seba a zameriavala sa len a len na uzdravenie. Ani na sekundu nepripúšťala, že by svoj boj prehrala. „Neviem, či to bola sila materstva, vedela som, že život ešte nemám dožitý,“ hovorí Katarína. V nemocnici sa plne sústreďovala na to, čo potrebovala jej duša a jej telo, na to, aby prežila. „Dovtedy som mala pocit, že všetko a všetci v mojom živote závisia odo mňa. Odrazu som stála pred situáciou, keď som sa musela spoľahnúť na iných, na svojich blízkych. Som za túto lekciu veľmi vďačná. Vďaka chorobe som sa naučila hovoriť nie a žiadať o pomoc,“ dodáva.

Jej telo prijalo kostnú dreň a choroba začala ustupovať. Premýšľala, ako bude žiť tak, aby život prežila naplno. Upratala si priority a do veľkého manažérskeho sveta sa už nechcela vrátiť. Tak začala písať. Na papier dávala svoje pocity, bol to pre ňu liečivý proces. Písaniu sa venovala celý život a tentoraz jej kreatívne písanie pomohlo nájsť zmysel v novej realite života. Už počas rekonvalescencie absolvovala niekoľko kurzov kreatívneho písania.

O pár rokov neskôr konečne našla odvahu podeliť sa o svoje písanie a čitateľom predstavila knižný debut Gamblerky. Príbeh žien, ktoré na prvý pohľad vyzerajú celkom spokojne. Je to však naozaj tak alebo žijú aj život, ktorý nie je viditeľný? Kniha zožala u čitateľov veľký úspech. To ju posmelilo a vznikla ďalšia kniha s názvom Sama za seba. Príbeh Leny je o rozhodnutiach. Niektoré sa môžu zdať správne, ale nakoniec sa stávajú naším väzením. Život si nemôžeme úplne naplánovať a naše rozhodnutia ho vo výraznej miere ovplyvňujú. Taký je život Kataríny aj hrdiniek jej kníh.

Slovenská autorka svojho času pretavila do knihy vlastný osobný príbeh, v ktorom zachytila asi najťažšie obdobie svojho života. Ako mladá zahraničná spravodajkyňa budovala svoj sen v Amerike, až kým jej láska nečakane nezahynula pri autonehode. Vraví, že podľa nej je každý jeden ľudský osud hodný knižného spracovania, ale nie každý človek je schopný ho spísať, tak ako nie každý je schopný ho zhudobniť alebo namaľovať. „Ani pre mňa samu v prvej knihe Mal to byť pekný život, v ktorej píšem aj o svojom neľahkom období, nešlo primárne o nejaké vykričanie do sveta,“ vysvetľuje.

Autorka hovorí, že keď sa nejaké emócie a situácie opisujú takpovediac začerstva, sú oveľa autentickejšie. „Ľudia majú radi, keď sa dokážu s hrdinami knihy stotožniť a povedať si – presne, toto sa stalo aj mne.“ Jej želanie je, aby ľudia mali viac času a pohody na knihy, filmy, hudbu, aby boli pre nás oddychom, inšpiráciou, pohladením a možno aj terapiou, v zmysle, že v tom nie sme sami. Čitateľkám odkazuje: „Ak ti písanie má pomôcť, rozhodne píš. Píš svoj príbeh, ale v prvom rade ho ži. Písanie knihy alebo čo i len denníka môže byť osobnou terapiou autora, ale nemyslím si, že terapia by mala byť jeho primárnym poslaním,“ vysvetlila zmysel písania.

Erika Feketová, koučka, trénerka moderného leadershipu a zážitkovej pedagogiky

Skutočne, taká terapia je možná a ľudia ju aplikujú odnepamäti. V skutočnosti ide o uvoľnenie negatívnych emócií. Keby boli dlhodobo zadržiavané, mohli by spôsobiť škodu na psychickom i fyzickom zdraví. Ak sa ventilujú nevhodným spôsobom, môžu ublížiť niekomu inému a poškodiť tak vzťahy. Negatívne emócie, ako sú obavy, strach, úzkosť, spojené s našimi cieľmi alebo predstavami o našej budúcnosti, keď sa necítime bezpečne, slobodne, prípadne milovane, sú kontrastnou situáciou v našom živote a nie je nám v nej dobre.

Nevieme, čo sa s nami bude diať, a spôsobuje nám to stres. A vtom nastupuje terapia písaním, ktorá nahrádza možnosť niekomu sa zo svojich pocitov vyrozprávať a uvoľniť tak napätie, môcť na svoje problémy nahliadať z iného uhla. Iný uhol pohľadu, akési zrkadlo, nám ponúka možnosť prečítať si po sebe text s odstupom času.

Písanie ako „liečebný nástroj“ môže  pomôcť pri pochopení či identifikovaní problémov, depresií alebo smútku. Skúste tieto techniky, ktoré odporúčajú aj vedci.

1 Voľné písanie – zapíšte si, čo vám napadne! Nebojte sa písať myšlienky, aj keď na prvý pohľad vzájomne nesúvisia. Nemusia byť dlhé, môže to byť udalosť, obraz vo vašej mysli, vôňa či zvuk. Zapíšte si všetko. Neskôr pochopíte ich súvislosť. Je to druh vnútornej očisty a pochopenia.

2 Expresívne písanie – pomáha najmä po traume. Ak je to pre vás prijateľné, dajte na papier svoje najhlbšie myšlienky či pocity spojené s traumou. Je vedecky dokázané, že opisovanie vecí, ktoré vám ublížili alebo zasiahli do života, vám pomôže psychicky sa s nimi vyrovnať. Takto si poradíte s negatívnymi pocitmi, prípadne s prežitou traumou.

3 Reflexný denník – zapisujte si ako negatívne, tak aj pozitívne myšlienky a skúsenosti. Píšte si, čo sa dialo, čo vám to dalo, prinieslo, čo ste sa naučili. Píšte bezprostredne po udalosti.

4 Denník vďačnosti – premyslite si, za čo ste vďační. Zapíšte si tieto myšlienky. Vedci zistili, že vďačnosť pomáha ľuďom lepšie spať a zároveň dokáže znížiť depresiu.

5 Písanie listov – využite písanie ako formu vyriešenia konfliktov s určitou osobou. Napíšte list, v ktorom otvorene porozprávate o svojom hneve, problémoch a nevyslovených krivdách. Uľavíte určitej ťažobe, krivde, ktorú nosíte hlboko v sebe. List nemusíte poslať, no napíšete všetko, čo vás ťaží, možno i to, čo ste doteraz netušili.

6 Písanie básní – vyjadrite svoje najhlbšie pocity vo veršoch. Písanie poézie, pri ktorom čerpáte z vlastných pocitov, skúseností, prežitej traumy, životných udalostí, dokáže „vyliečiť dušu“.