Nehovorte, že to nejde, vždy môžete byť spokojné!

Spokojný život. Pre jednu to znamená fungujúcu rodinu. Pre inú dobrú kariéru. K spokojnosti potrebujeme tiež nezávislosť, ale aj lásku. Zdravie, pekné šaty, dobré vzdelanie, plnohodnotný oddych.

Chceme byť dobré partnerky, manželky, mamy, milenky, kamarátky, zamestnankyne, podnikateľky. Jednoducho, chceme byť dobré v tom, čo robíme, pretože vtedy máme pocit, že život má zmysel. Takto napísané to vyzerá jednoducho. Ale dá sa to dosiahnuť? Je to vôbec v našich silách? Ak si tiež kladiete tieto otázky, prečítajte si tipy Petra Krištofoviča. Podľa nás sú cenné a motivujúce, pretože to nie je žiadna z prsta vycucaná teória, ale skutočný život!

Úspech je rovnováha

„Dlho som si myslel, že človek je úspešný vtedy, keď dokáže zarobiť peniaze. Slušný balík peňazí. Táto predstava prevláda aj v spoločnosti. Ale život mi ukázal, že som sa mýlil,“ priznáva hneď na úvod Peter Krištofovič. „Zarábal som a práca ma bavila, mal som pocit, že lepšie to už ani nemôže byť. A napriek tomu som nebol šťastný. Stále mi niečo chýbalo. Deje sa to mnohým. Napríklad ženy často riešia dilemu: rodina, alebo kariéra? Pre jedno sa rozhodnú, dosiahnu, čo sa dá – perfektný kariérny postup s perfektným platom, prípadne funkčnú, spokojnú rodinu – a napriek tomu začnú byť nespokojné. Kde je chyba? Dnes som už múdry. V chýbajúcej rovnováhe medzi tým, čo nazývam piatimi okruhmi. Medzi zarábaním peňazí, prácou, ktorá napĺňa, vzťahmi s rodinou a priateľmi, dobrým zdravím a schopnosťou stále na sebe pracovať.“ Je dobré na to myslieť a rovnováhu udržiavať vedome. Inak stačí málo a človek sa začne topiť v pocite zlyhania...

Frustrácia nie je stav

„Pocit frustrácie funguje v našej spoločnosti na plné obrátky. Namiesto toho, aby nás odmala učili, že keď sa niečo nevydarí, je to len informácia o tom, že sme zvolili zlú stratégiu a že keď to skúsime ináč, môže to fungovať, prevláda vedomie, že sme zlyhali a sme na nič súci ‚lúzri’,“ konštatuje Krištofovič. „Jednoducho nám chýba know-how, ako byť šťastný.“ Že to predsa každý vie?! Tak si urobte s kamarátkami či kolegyňami jeden experiment.

Opýtajte sa ich, ktorá má problémy? Stavíme sa, že sa ozve každá, veď vždy sa nájde niečo, čo nás kvári. Potom povedzte, že máte človeka, ktorý sa nie vlastným pričinením dostal na vozík, bude na ňom do konca života a je ochotný zobrať všetky tieto problémy na seba. Kto mu ich dá, ten sa problémov zbaví, len bude do konca života na invalidnom vozíku. Potom sa znova spýtajte, kto má problém. „Táto metafora pôsobí priam zázračne, pretože ľudia sa zrazu zamyslia nad tým, čo je problém. To, že ma zvozil šéf? Že som pokazila nejaký projekt? Pri praní pofarbila a zničila päť kíl oblečenia? Sú to nepríjemné veci, ale frustrovať sa nimi o dušu spasenú nikam nevedie. Treba si uvedomovať, že frustrácia je iba pocit a dá sa s ním narábať.“

Vina a moc

No ale zabijete sa, keď vás frustruje, že šéf na nás kričal? Keď vás hnevá, že vás manžel stále prehliada? Že dieťa odvráva? „Nie okolnosti, ale reakcie na ne určujú pocity,“ odpovedá Krištofovič. „Jeden z najpredávanejších autorov 20. storočia, psychoterapeut Viktor Frankl, ktorý zažil útrapy koncentračného tábora, ale napriek tomu sa z neho nestal zlomený muž, povedal: Zvonku mi môžu ublížiť, koľko chcú, ale ja zvnútra rozhodujem, ako sa budem cítiť. Vonkajší impulz môže byť veľmi zlý, ale človek rozhoduje, čo spraví s emóciou a náladou. Teda, či dovolí druhým, aby ho ovládali, alebo sa bude ovládať sám. Pretože platí, komu dáme vinu, tomu dáme moc.“

Takže šéf na nás môže kričať, manžel nás možno bude prehliadať a dieťa zaručene občas odpapuľuje. Ak budeme chcieť, aby sa zmenili, lebo iba potom nám môže byť lepšie, dávame im moc nad svojím životom. A pritom šéf možno kričal, lebo si sám nevie rady, nie preto, že vy ste hlupaňa. Muž vás možno vôbec neprehliada, ale netuší, že potrebujete viac pozornosti, ako vám dáva, pretože ste mu to nikdy nepovedali. A dieťa odpapuľuje, ale to neznamená, že ste zlyhali ako matka. „Jednoducho, skôr ako dovolíte nejakému pocitu, aby vás totálne opantal a ovládal, stojí za to najskôr sa zamyslieť nad tým, či je skutočne pravdivý, alebo si iba niečo nahovárate,“ radí Krištofovič.

Dobrá manželka

Oblasť, kde je interpretácia skutočnosti s veľkou pravdepodobnosťou odlišná od reality, je spolužitie s mužom. Podľa Petra Krištofoviča je to preto, že muži a ženy fungujú v iných programoch a akosi nás nikde nenaučili, ako ich robiť kompatibilné. A tak ženy chcú prerobiť mužov, aby fungovali podľa ich programu, a muži zasa hľadajú ženy, ktorých program sa čo najviac približuje tomu ich.

„Dosť dlho mi trvalo, kým som pochopil, že moja žena nie je proti mne a že by fungovala rovnako, keby žila s hocikým iným. A na druhej strane jej trvalo, kým pochopila môj program, teda, že tie ponožky na zemi a otvorená tuba zubnej pasty nie sú útoky proti nej. Ale nie je dôležité, koľko to trvalo, dôležité je, že sme sa pochopili. Niektorí hovoria, že muži a ženy spolu nikdy nemôžu vedieť naozaj dobre komunikovať. Podľa mňa sa to dá, ale nie bez námahy a snahy naučiť sa to.“ Čo teda radí ženám?

Nečakať, že keď nás muž miluje, vie nám čítať myšlienky. A nechcieť dosiahnuť zmenu vecí, ktoré nám nevyhovujú, tým, že budeme útočiť na jeho ego. „Ja to vidím takto. Mužovi sa v práci darí, je so sebou spokojný, lebo dokáže zabezpečiť rodinu, a tým pádom je jeho ego slušne nafúknuté. Príde domov x-tý raz o polhodinu neskôr, ako sľúbil, a keď žena po ňom hneď vyštartuje s výčitkami, bráni sa. Počuje, že žena ho v niečom neuznáva. Ale v robote ho uznávajú. Kolegovia, podriadení, sekretárka. Tam mu nikto nič nevyčíta. Potom netreba veľa, samozrejme, že ho to bude viac ťahať k takej, ktorá mu pochváli kravatu a nerobí výčitky. Tým nehovorím, že si má žena nechať všetko páčiť. To v žiadnom prípade. Ale podľa mňa môže pomôcť, ak zmení stratégiu, teda spôsob komunikácie. Keď vo svojich slovách zohľadní aj chlapa, aj svoje nároky a nebude to negatívne.

Napríklad: Peťo, veľmi sa mi páči, čo robíš pre firmu. A tiež by sa mi páčilo, keby si si naplánoval čas aj pre rodinu, lebo deti hovoria, že si tu málo. Toto sa nedá počuť ako kritika. Je to pochvala a zároveň výzva, a nad ňou sa chlap určite zamyslí,“ radí Krištofovič. Jasné, možno by mohol stratégiu a komunikáciu zmeniť prvý on. Aj to je riešenie. Ale v rámci hesla Zmeníš seba, zmeníš druhého, je jedno, kto začne. Dôležité je, že takto sa dá dosiahnuť želaný výsledok.

Práca, ktorá napĺňa

Radosť zo života nám často kalí nespokojnosť v práci. Je náročné desiatky rokov robiť niečo, čo nás nebaví, iba preto, že niečo zarobíme. Miliónkrát ste uvažovali o zmene, ale... „Ľudia majú radi istotu. Radšej budeme trpieť, ale za známych okolností, než by sme skúšali niečo nové. A to je škoda,“ hovorí Krištofovič. „Ako pozorujem život okolo seba, mám dojem, že ľudia dávajú väčšiu hodnotu fi rme alebo inštitúcii, pre ktorú robia, než sebe. A pritom hodnota, za ktorú platí firma, som ja. Zvláštne, však?“

Čo s tým? „Zvyšujte si sebavedomie. Tým, že sa učíte nové veci. Tým, že spoznávate samy seba. Zároveň sa vám bude vyjasnievať v tom, čo chcete a čo nie. Lebo, ako povedal Mark Twain, Kto nevie, kam ide, nemôže sa čudovať, že príde niekde úplne inde. Zabudnite na slovné spojenie, Ja neviem. Nejakým spôsobom, do nejakej miery viete vždy. Napríklad na základe pocitov, tlakov v žalúdku či bolesti hlavy. Chcenie treba nasledovať. Nedá sa to bez istej dávky rizika. Napríklad, že neviete, kam až dôjdete. Ale to nie je rozhodujúce. Rozhodujúce je, že si idete za svojím. A to je základ úspechu života každého z nás.“

Peter Krištofovič (37) je školiteľ a motivátor, pre ktorého je vzdelávanie a sebarozvoj životnou filozofiou a v dobrom zmysle slova by ňou rád nakazil čo najviac ľudí. Založil najväčšiu slovenskú poradenskú spoločnosť, ktorá expandovala na Ukrajinu, do Čiech, Rumunska a Ruska, aj školiacu a poradenskú spoločnosť Allschola. S manželkou a dvoma dcérami žije striedavo v Bratislave a v Los Angeles. Je autorom kníh Vaša kniha cieľov a Zmeňme seba, zmeníme Slovensko. Jeho motto znie: Pracujem s budúcnosťou, nie s minulosťou. Nerobím terapiu, nehľadám slabosti, ale hľadám zdroje, ktoré má človek v sebe, a tie chcem rozvíjať.