Vyštudovala scenáristiku a pracovala ako asistentka réžie, ale nakoniec zvíťazila hudba. Katarzia tvrdí, že keď sa ňou začala živiť, už nepotrebovala ani nestíhala robiť nič iné. „Pravdupovediac ma nič iné nebaví tak veľmi ako písanie pesničiek a textov. Scenáristika sa v mojom živote zavŕšila magisterským diplomom,“ hovorí v úvode nášho rozhovoru.

Nechce druhým kázať

Napriek tomu, že jej hviezda stúpa a svojimi piesňami odvážne otvára čoraz citlivejšie témy, má na slávu aj na vplyv na ľudí triezvy názor. „Sláva je nebezpečná a najhoršie je, keď v seba umelec uverí a začne sa správať ako kazateľ a mesiáš. Snažím sa tomu vyhýbať a byť len rozumne angažovaná v témach, ktoré považujem za dôležité. Čím viac ľudí ma pozná, tým menej chcem byť videná a spoznávaná,“ vysvetľuje Katarzia, ktorá sa považuje za introvertku, a preto nemá rada, keď si cudzí ľudia myslia, že ju poznajú, a dodáva: „Slávu nevyhľadávam a sláva by ani nemala byť cieľom nikoho, kto niečo tvorí. Ak to tak niekto má, väčšinou to nedopadne dobre, lebo hybná sila je obsah a emócia z diela, nie tá následná pozlátka.“

Vo videoklipe Hoří i voda speváčka textovo aj vizuálne podporila diskusiu o násilí na ženách.
Vo videoklipe Hoří i voda speváčka textovo aj vizuálne podporila diskusiu o násilí na ženách.
Zdroj: profimedia

V tieni mamy?

Pre nás novinárov je určite jednoduché predstaviť Katarziu ako dcéru herečky Evy Pavlíkovej. Ale ona to nemá rada. „Vždy ma to vytáčalo a vlastne ma to urážalo. Pravdupovediac, ľudia sú hlúpi, ak jediné, s čím si ma vedeli spojiť, bolo, že som niekoho dcéra. A to bol jeden z dôvodov, prečo som odišla žiť do inej krajiny, aby som dokázala, že aj keď nikto netuší, koho som dcéra, budem úspešná,“ objasňuje. Snaží sa tým rozbiť klišé, že ak ste niekoho dcéra, tak vám rodičia všetko vybavia, a ukázať, že jej rodičia nevybavili nič, lebo by im to bolo trápne. „Všetko, čo som kedy vytvorila, bolo vlastným úsilím. Moja mama bola pre mňa veľký vzor, venovala sa mi, vďaka nej som videla veľa náročných a kvalitných svetových divadelných predstavení, chodili sme do galérií, viedla ma k čítaniu kníh a hudbe. Zároveň mi poskytla výborné prostredie na vnímanie ľudí a ich emócií, keďže som vyrástla v divadle. Vďaka tomu dnes píšem texty,“ vysvetľuje, aký je podiel mamy na jej úspechu.

Česko ju prijalo

Kvôli ďalšiemu rozvoju, ako už spomenula, sa presťahovala do Prahy. Je pre ňu nielen centrom umenia a vzdelania, ale stále ju považuje za hlavné mesto našich krajín. Okrem viac možností učiť sa od ľudí miluje prechádzať sa a pozerať sa na úžasné pamiatky. Katarzia vidí rozdiel aj v publiku. „Myslím si, že ma české publikum prijalo lepšie ako slovenské. Pretože moje texty nie sú jednoduché ani vždy veselé, ale hlboké a spoločensko-kritické, pochopia ich skôr globálne orientovaní, súčasní a otvorení ľudia. A tých tu žije viac už len preto, že Česko má raz toľko obyvateľov.“

Svoju samotu miluje

Ako sa teda vyrovnáva s kritikou na vlastnú adresu? „Konštruktívnu kritiku s relevantnými argumentmi čítam a rada si nechám poradiť. Od internetových ,trollov‘ a samozvaných odborníkov ma kritika nezaujíma.“ Ale priznala, že aj ona má svoje osobné väzenie. „Veľmi vnímam ľudské pocity, nálady, radosť, energie, intelekt, ale aj agresivitu, nervozitu, nešťastie. Som pozorovateľ a všetky tieto emócie vidím ako mucha s päťdesiatimi očami a snažím sa, aby ma nezvalcovali.“ Možno aj preto tak rada vyhľadáva samotu, keď sa môže sústrediť, premýšľať a písať. Nie div, že jej najnovší album sa volá Celibát. „Mužov mám veľmi rada, ale mám rada aj svoju samotu. Preto mi spoločnosť v poslednom čase skôr zavadzia. Môže to znieť šialene, ale každý má právo žiť podľa vlastného vkusu a potreby.“

Na zmenu nie je nikdy neskoro
Na zmenu nie je nikdy neskoro
Zdroj: HANA KNIŽOVÁ

Sloboda pre ženy

V poslednom videoklipe Hoří i voda sú zobrazené ženy, ktoré hľadajú slobodu, a tak sa dostáva k tabu témam, ako je útlak, diskriminácia žien, násilie na ženách, sexizmus. „To všetko sú vážne problémy, ktoré stále máme vo vysokej miere, a ja by som ich chcela zmeniť upozorňovaním na ne,“ hovorí, hoci najradšej spieva o láske v akýchkoľvek formách. No nezakrýva si oči ani pred tým, čím sme ako ženy spútané. „Sme často viazané mylným pocitom, že náš život má zmysel, len ak splníme očakávania spoločnosti. Pre vysoké nároky, keď máme byť dokonalými manželkami, matkami, zarábať peniaze, mať na všetko názor, vyzerať dobre a mlado, často opúšťame vlastné sny a túžby, aby sme niekomu vyhoveli,“ upozorňuje, na čo si dať pozor.

Čo ju ešte baví

● Čítať náročné knihy. Dávajú mi pocit, že stále rastiem, mám sa čo učiť a že na tom pracujem.
● Lisabon a celkovo Portugalsko. Párkrát som si prenajala izbu a vybrala sa tam na tri mesiace len s ruksakom. Hoci som tam vôbec nikoho nepoznala, cítila som sa tam veľmi dobre. Je to čarovná krajina.
● Jazz. A celkovo vyhľadávam skôr hudbu, ktorá má štruktúru pesničky. V mojich „playlistoch“ sú hlavne speváčky-skladateľky ako Solange, H.E.R., Lianne La Havas, Eartheater, Sevdaliza, Etta James, Sarah Vaughan, ale aj Chet Baker, Thundercat, Tyler, the Creator a podobne.
● Chodím behať do parku a rada chodím na koncerty, do divadla, do kina a do galérií, ale to je teraz pasé, takže sa snažím doma cvičiť hlas a bicepsy a učím sa piecť štrúdľu.

Otázka na záver

Čo dnešným dievčatám chýba? S čím sa najviac trápi vaša generácia?
„Dievčatám chýba sebavedomie, a to preto, že ich konštantne už od narodenia utláčame a hovoríme im, že toto sa na dievča nepatrí alebo mala by si sa už vydať. Dúfam, že všetky dievčatá budú schopné toto nekonečné stavanie do druhej rady preskočiť a uveriť, že sú schopné byť skvelými líderkami, riaditeľkami, političkami, kamionistkami, podnikateľkami, profesorkami, doktorkami, hocičím, čím len chcú. A potom niečo chýba hlavne mužom. To niečo je uvedomenie, že nemajú na dievčatá automatické právo. Moja generácia sú ľudia po tridsiatke a z praktického hľadiska zápasíme s hrozbou klimatickej krízy, ktorá sa na nás všetkých rúti. Ale kým nezačne každý človek na planéte niečo robiť, naše úsilie môže byť demotivujúce. Obzvlášť sa tým zaoberá mladšia generácia, ktorá vie, že sa jej to dotkne veľmi tvrdo.