Na konci každého roka si v hlave premietam zážitky a emócie, ktoré som prežila počas neho, a kým sa mi nevyronia slzy radosti a mútku, tak nestál za nič. Do nového roka vstupujem s rešpektom, lebo netuším, čo so sebou prinesie. Predminulý rok 2019 mi prial vo všetkom, do čoho som sa pustila, všetko bolo super a podľa plánu! Dokonca to, čo v pláne nebolo, bolo senzačné a nad moje očakávania.

Keby som pri prípitku na rok 2020 vedela, čo ma čaká, pohárom neštrngnem, ale hodím ho o zem. Črepy prinášajú šťastie, možno by mi štipka pomohla. Lebo to moje šťastie si vzalo dovolenku. A myslím si, že v roku 2020 nielen to moje. Paradox toho roku bol, že byť negatívny je plus a pozitívny je hrozbou pre ľudstvo. Ako ostať pozitívny v tomto negatívnom období?

Tieto dve slová sa mi začínajú veľmi miešať. Až mám pochybnosti, čo vlastne znamenajú. Ako sa nezblázniť? Všade okolo nás je len vírus, vírus, vírus. Úplne všade a ešte aj ja sa naň sťažujem. Celý život sa nám obrátil naruby. Naučila som sa, že spoliehať sa na to, čo bude o pár minút, sa nedá a už vôbec nie na to, čo bude zajtra, o týždeň či mesiac. Nič nie je isté.

Všetko, čo bolo bežné, už nie je. Všetko, čo mi robilo radosť, už nie je. Prácu, ktorú som mala, už nemám.
 

Všetko, čo bolo bežné, už nie je. Všetko, čo mi robilo radosť, už nie je. Prácu, ktorú som mala, už nemám. Proste už nič z toho, čo som doteraz bežne robila a ako som fungovala, neexistuje. Strácam pôdu pod nohami. Čo robiť? Ako sa naštartovať?

Človek by to mohol brať ako nový začiatok. Ale začiatok čoho? Preto mi tí, čo vyzývajú na nová začiatok, lezú na nervy. Neviem sa utešiť tým, že príde niečo nové, keď nič neprichádza. A tak sa utešujem skôr tým, že nič netrvá večne, každá búrka má svoj koniec. Ak vykukne slniečko, tak budem vidieť dúhu.

A čo mi vlastne toto obdobie dalo? Chcela som pokoj od ľudí, lebo pri práci som s nimi bola neustále v kontakte. Splnilo sa mi to, ale moja predstava bola trochu iná. Nieže nebudem mať žiadnu prácu. Chcela som byť často v prírode, samozrejme, nikam inam sa ani ísť nedá, tak som v nej často. Opäť poviem, že moja predstava bola úplne iná. Lebo aj tá príroda z donútenia má akúsi inú príchuť. Lebo všetky moje radosti, napriek splneným želaniam, ak sa tak dajú nazvať, som stratila. Nechcem prepadať depresiám, ale ako dlho človek vydrží byť v neistote a strachu?

Som zvedavá, ako to všetko dopadne, ale momentálne to ružovo nevidím. Prečo? Lebo sa musím odraziť od dna a začať znova a to nie je vôbec jednoduché. Ale aby som to zakončila aj pozitívne, hoci neviem, či sa mi to podarí, verím, že ak vykročím vpred, tak nakoniec sa všetko začne meniť k lepšiemu. Vraj občas musíme padnúť na dno a byť po krk v bahne. Aj lekná sa cezeň derú nahor a, hľa, aké sú krásne. Teraz som lekno, ktoré sa derie hore, aby zakvitlo a tešilo svet.

Kto by minulý Silvester povedal, že jeden rok nám takto zmení život a všetko bude tak trochu inak? A tak vstupujem do toho nového s vierou aj pokorou, že sa mi šťastie vráti, že sa znova budem usmievať. Verím, že všetko sa dobre skončí. Nech všetci vyviazneme z toho zdraví a bez ujmy. 

Kristína

Čo my na to? 

Kristínkino obzretie sa za starým rokom odráža mnohé iné názory, ale Kristínka, možno aj nevedome, si odpovedala, ako z toho von. Pohnúť sa vpred! Neplačme, prečo k nám nič dobré neprichádza, treba, aby sme si samy začali vytvárať príležitosti. Lebo keď neurobíme prvý krok, nezistíme, či kráčame dobre. Bez pohybu nebude žiadna zmena. Ale vždy môžete sedieť a plakať.