Neuveriteľné, čo spôsobila obyčajná výmena tašiek v obchode... Eliške sa RADIKÁLNE zmenil ŽIVOT

Keď mi zomrel manžel, mala som 63 rokov. Zrazu som nevedela, čo si počnem. Manžel mi veľmi chýbal, boli sme stále spolu a zrazu som zostala úplne sama. Chcelo sa mi zomrieť spolu s ním.

Nemala som silu starať sa o seba. Predtým som bola štýlová osoba, ktorá sa pekne obliekala a záležalo jej na výzore. Teraz som sa menila na sivú myšku. Do kaderníctva som prestala chodiť a opätky som vymenila za tenisky. Nemaľovala som sa, nemala som pre koho a dokonca mi prestalo záležať aj na jedle. Kupovala som si hotové jedlá, ktoré sa dajú hneď zjesť, a tak zdravá strava, ktorej som predtým holdovala, išla bokom. Aj tak som skoro nič nejedla.

Raz som si v obchode ukladala nákup do tašky, ešte som si skontrolovala blok, schmatla tašku a šla rýchlo domov. Medzi ľuďmi som sa necítila dobre. Už cestou mi prebleslo hlavou, že taška je nejaká priťažká, keďže som kupovala len jogurt a rožky a ešte pár drobností. Doma som šla vyložiť veci a ostala som v šoku. Namiesto jogurtov som z nej vytiahla párky, šunku, pivo. Bol v nej aj cudzí mobil. Mobil som však nevedela odblokovať. A tak mi nezostávalo nič iné, len sa vrátiť do obchodu.

Čo bolo horšie, uvedomila som si, že som mala v taške peňaženku a doklady. Ktovie, kto si ju vzal. Ale kým som sa obúvala, že to idem riešiť, zazvonil zvonček pri dverách. A za nimi stál milý pán, ktorý mi vysvetlil, že sme si v obchode asi vymenili tašky.

Pozvala som ho dnu, keďže som mu bola vďačná, že na základe dokladov mi doniesol nákup aj peňaženku. Šlo o vitálneho muža asi v mojom veku, bol pekne oblečený a ja vo svojich vyšliapaných topánkach a ošúchaných šatách som sa zrazu pred ním zahanbila. Keď sme sa vzájomne ospravedlnili, tak som zistila, že je už na dôchodku, hoci na to vôbec nevyzeral.

Boli sme si na prvý pohľad sympatickí. Muž tvrdil, že na rozdiel od neho sa zdravo stravujem. Narážal na môj nákup jogurtov a celozrnného pečiva, ale to netušil, že sa vlastne stravujem veľmi zle. On sa priznal, že sa mu nechce variť samému, preto tie párky… Z vďačnosti som ho pozvala na obed.

Kým som varila, zhovárali sme sa a dokonca sme sa aj nasmiali. Nepamätám si, kedy som sa zabávala. Myslela som si, že som to už zabudla. Po výbornom obede Roman umyl riad a zašli sme ešte na prechádzku. Tak dobre sme sa cítili, že sa nám ani nechcelo rozísť.

Stále som bola smutná a manžel mi chýbal, ale s Romanom mi bolo po dlhom čase príjemne, a tak sme sa začali stretávať pravidelne. Raz u neho, raz u mňa, inokedy na prechádzke a po polroku ma Roman požiadal, aby som sa k nemu nasťahovala, a ja som súhlasila.

Na svojho manžela nikdy nezabudnem, no život mi dal do cesty ešte jedného muža, s ktorým môžem žiť svoj zrelý vek. A viem, že ani on by nebol proti. S Romanom konečne znovu žijem a mám radosť z bežných chvíľ. Myslela som si, že toto už nezažijem – lásku. Je to čarovné.

Hoci je to klišé, láska kvitne v každom veku. A nielen to. Lieči všetky rany a dokáže zahojiť aj to, čo sa zdalo nezahojiteľné. Eliška je toho dôkazom. Kiežby si každá opustená duša v akomkoľvek veku našla tú spriaznenú, ktorá by jej dovolila prežiť život plnohodnotnejšie a menej osamelo. Ale nie každý má také šťastie, no my veríme, že zázraky sa dejú. Ako v prípade tejto výmeny tašiek.