Nezvyčajné priznanie čitateľa Ruda: Keby nebolo šťastnej náhody, zomrel by som predčasne!

Bol mladý a na alkohol mal ešte čas, ale udalosti sa zbehli tak, že neustrážil mieru a vypil viac, ako mal. Ani nevedel ako a šlo mu o život. Keby nebolo šťastnej náhody, zomrel by naozaj predčasne.

Mal som sedemnásť rokov a asi s piatimi spolužiakmi sme sa dohodli, že v sobotu pôjdeme na preteky koní. Alkohol som nikdy neodmietol, no nedá sa povedať, že by som bol alkoholik. Skôr som bol klasický mladý chalan, ktorý skúša zakázané veci a občas si dá s kamarátmi „do nálady“.

Od otca som si „požičal“, samozrejme tak, aby o tom nevedel, pol litra domácej pálenky a spokojne nabalený, s pocitom, že nejdem s prázdnymi rukami, som sa vybral do žrebčína.

Ten bol vzdialený asi dvanásť kilometrov od našej dediny. Autobusom som tam bol za chvíľu. Z plánovaných piatich spolužiakov nakoniec prišla iba jedna spolužiačka a aj tá mi dala, čo sa týka alkoholu, košom.

Preteky sa skončili a bolo načase ísť domov. Ako to býva, v sobotu je autobusových spojení veľmi málo a najbližší autobus mal ísť až o dve hodiny. Pomyslel som si, že to hravo zvládnem za dve hodiny aj peši. Ešte budem doma aj skôr.

Bol september, slniečko svietilo, i keď bolo dosť chladno. V krčme som si kúpil veľkú fľašu malinovky, aby som nebol smädný, a poďho s batohom po ceste pekne domov. Zdalo sa mi zbytočné, aby som niesol dve fľaše, a tak som odlial z malinovky a fľašu som doplnil „domovinou“. Aspoň mi po ceste nebude zima, pomyslel som si.

Rýchlo som kráčal, a keď som bol smädný, poriadne som si odpil, alkohol som v malinovke až tak necítil. Ako chalan som mal záľubu v bonsajoch, a tak som si po ceste popod horu vytrhol pár mladých borovíc. Predstavoval som si, ako si ich doma zasadím a budem tvarovať. A to je posledné, čo si pamätám. Ostatné poznám len z rozprávania.

Našli ma ležať pri ceste. Ďakujem tomu šoférovi, ktorý mi neprešiel po nohách, pretože tie jediné mi ostali trčať na ceste. Ďakujem, že mu nebol ľahostajný chalan v priekope. Ďakujem, že otvoril svoju veľkú bielu dodávku a naložil ma do nej. Aj keď doteraz celkom nechápem, prečo nezavolal záchranku.

Podľa dokladov zistil, z ktorej dediny pochádzam, a tak ma zaviezol do našej obce. Samozrejme, nevedel, kde bývam, a tak zastavil pred krčmou – miestom, kde sa vie všetko –, otvoril dodávku a chlapi z krčmy, jeden po druhom, nazerali dnu a identifikovali moje bezvládne telo. Rýchlo sa našli tí, ktorí poznali našu rodinu, nasadli k šoférovi a doviezli ma domov.

Mama skoro zamdlela, keď zbadala svojho syna vystretého v dodávke, ktorý na prsiach stále držal v rukách mladé stromčeky. Ako mŕtvola s kyticou v ruke. Nikto nevedel, čo sa vlastne stalo, čo mi vlastne je. Našťastie bola u nás duchaprítomná návšteva, ktorá začula, ako chrčím, a vytiahla mi zapadnutý jazyk z hrdla. Potom nasledovala záchranka, kde mi vypláchli žalúdok a povedali, že nebyť dobrých náhod, už som tu nemusel byť.

Jasné, že som sa nestal abstinentom, ale odvtedy mám pred alko- holom prirodzený rešpekt a dávam si pozor, aby sa z vysmiateho kamaráta nestal smrteľný nepriateľ či závislosť. 

Rudo

Čo my na to?

Mladí často neberú vážne rady dospelých. Myslia si, že preháňajú, že fluidum mladosti ich ochráni pred všelijakými nástrahami... A potom je tu akási ľahkovážnosť, neschopnosť domýšľať si všetky následky, málo skúseností a túžba po dobrodružstve, ktoré spôsobujú, že sa mladí naozaj dostávajú do životu nebezpečných situácií. Sme veľmi rady, že sa tento príbeh skončil šťastne, ale nie vždy to tak je.

Máte rovnako zaujímavý príbeh?
Aj vám sa prihodilo niečo, čo vás zaskočilo? Podeľte sa s nami o príbehy s nečakaným koncom na maile ivana.adamcova@newsandmedia.sk Za uverejnený príspevok vám pošleme darček. Píšte na adresu, ktorú nájdete v tiráži a pripojte heslo: Nikdy by mi nenapadlo. Prosíme, zasielajte iba originálne príbehy, inak porušujete autorské práva a vystavujete sa finančnej pokute!