Nikdy by jej nenapadlo, že prežije 50 ELEKTROŠOKOV! Čo sa dialo Táni potom, by nepriala nikomu

Bola som mladá, súca dievčina, o chlapcov som nemala núdzu. Bola som štíhla, vysoká, stále pekne a moderne oblečená. Keď som chodila na strednú školu, viac času som strávila s kamarátmi ako nad knihami. Ale keďže som túžila od mlada študovať na vysokej škole, vo štvrtom ročníku som v učení poriadne pridala a dostala som sa aj na vysokú školu.    No na prázdniny po skončení strednej školy nikdy nezabudnem. V jeden letný deň som bola s mamou v meste, keď som sa začala veľmi čudne cítiť. Prepadol ma veľký strach, chodila som ako vo sne, všetko bolo nezvyčajné, mala som pocit, že ma všetci ľudia pozorujú.

Keď som prišla domov, ľahla som si a zaspala. Dúfala som, že mi to po prebudení prejde. Ale opak bol pravda. Na druhý deň som išla k lekárovi. Doktorka ma odporučila na psychiatriu. Nemala som na výber, čas hral proti mne. Myseľ som mala čoraz viac zastretejšiu, nevedela som komunikovať, psychiatrička mi nariadila pobyt v nemocnici.    Bola to strašná skúsenosť. Napichali do mňa injekcie, dali mi lieky, no nič nezaberalo. Nakoniec mi doktor naordinoval elektrické šoky.

Vtedy sa robili tieto šoky pri plnom vedomí. Bolo to fakt strašné, a keď vyvážali pacientov po podaní šoku na posteliach, vyzerali ako mŕtvoly, bolo mi z toho do plaču. Vytrpela som si zo sedem takýchto liečebných procedúr. Keď som sa konečne cítila lepšie, prišiel vytúžený deň a pustili ma domov.

No vysoká škola sa už medzitým začala a ja som brala plno liekov, ktoré ma tlmili, takže som sa absolútne nevedela zaradiť medzi spolužiakov. Požiadala som o prerušenie štúdia, hoci som vnútri cítila, že sa už na školu nikdy nevrátim. 

Ďalšie roky bol môj zdravotný stav znepokojujúci, keďže ma choroba prenasledovala po celý čas. Podarilo sa mi veľakrát zamestnať sa v rôznych firmách, ale často už v skúšobnej lehote som ochorela a odišla.

Nasledovali návštevy lekárov aj hospitalizácie. Asi desaťkrát som ležala na psychiatrii, čo znamenalo vyše päťdesiat elektrických šokov! Je to poriadny zásah do mozgu, nevyhnete sa vedľajším účinkom. A preto by som to nikomu nepriala.

No zakaždým som sa pozbierala z choroby. Dá sa povedať, že až z úplného dna. Nechápem, ako sa mi vždy podarilo postaviť na vlastné nohy a znovu začať ďalšiu etapu svojho neutešeného osudu.    

Možno je neuveriteľné, ale vydala som sa nakoniec za šikovného, tolerantného chlapca, máme dve šikovné deti, ktoré boli a sú pre mňa najdôležitejšie na celom svete. Chcem tým aj povzbudiť všetky ženy, ktoré sa trápili ako ja a strácajú nádej na lepší život. Práve rodina bola mojou záchranou. Pre nich som sa vždy snažila rýchle vystrábiť, aby som im nespôsobovala obavy a strach o vlastnú mamu. Potrebovali ma, a tak som sa snažila.

Liečba pomocou elektrokonvulzie stále prebieha, ale len pre veľmi ťažké stavy, keď môže aj zachrániť život, a v plnej anestézii. Odborníci tvrdia, že dnes je bezpečná a vôbec nie taká drastická, ako ju vidíme vo filmoch. Napriek tomu máme všetci o nej veľmi negatívne predstavy, lebo kedysi sa robila nedobrovoľne a vyzeralo to skôr ako mučenie, nie liečba. A áno, treba povedať, že má aj vedľajšie účinky.

Chcete sa podeliť s vaším príbehom? Prežili ste niečo alebo počuli o niečom, čo vás zarazilo, prekvapilo alebo inak zaujalo? Podeľte sa o svoje zážitky a napíšte nám na novycasprezeny@novycasprezeny.sk a pridajte heslo: Nikdy by mi nenapadlo!