Nikdy by mi nenapadlo, že budem mať postihnuté dieťa

Vydala som sa ako 20-ročná. Narodila sa nám prvá dcérka. Boli sme z toho veľmi šťastní. Po pol roku materskej dovolenky som musela ísť do práce, pretože sme mali nedostatok peňazí a museli sme z niečoho žiť. Dcérku sme dali do jasličiek. Doma bola zdravá, ale len čo sa ocitla medzi ostatnými deťmi, bola každú chvíľu chorá. Často som s ňou zostávala doma, čo nám veľmi nepomáhalo, a tak sme sa rozhodli pre druhé dieťa. Hneď ako som otehotnela, veľmi som sa naň tešila. Nehovorila som o ničom inom, len o bábätku, vyberala som meno a rozoberala, čo všetko potrebujeme. Pôrod prebiehal veľmi dlho a maličké nechcelo von na svet. Ale nakoniec sa to konečne stalo a narodil sa nám chlapček. No v pôrodnej sále zostalo zvláštne ticho. Chlapček neplakal. Začali ho kriesiť a moja plodová voda nebola v poriadku. Bola čudne zafarbená. A tak mi oznámili, že mám syna, ale že má Downovu chorobu.

Zostala som ako obarená. Myslela som, že sa mi to všetko sníva. Stále som nechápala, o akom dieťatku mi to hovoria. Až ma celú zasiahlo zúfalstvo. Veľa som o tom postihnutí nevedela, ale predsa som si spomenula na jedno dievča, ktoré tiež malo taký osud ako môj syn. Bolo to niečo neopísateľné. Z toho veľkého stresu a bolesti som stratila mlieko. Mamičky okolo mňa mi ho kŕmili a ja som im za to bola veľmi vďačná.

Závidela som im ich šťastie. Všetky sa tešili zo svojich zdravých detičiek a ja som len plakala. Keď mi volal manžel, že čo máme, a ja som mu povedala, že je to syn, ale je postihnutý, netušila som, ako to prijme. Vyrovnal sa však s tým veľmi pekne. Tiež si doma poplakal, ale zachoval sa dobre.

Keď nám ho sestrička dávala, ešte ho prebaľovala a povedala: „Ruky má, nohy tiež a bude možno niekedy aj chodiť a nik na svete vám nepovie, aký bude.“ Jeden lekár nás zase nahováral, aby sme ho dali do ústavu, že som ešte mladá a detí ešte môžem mať, koľko chcem. S týmto dieťatkom že budeme mať vraj iba veľké starosti. S manželom sme ho priam znenávideli za tie slová a nechápali sme, že môže takto rozmýšľať. Aké je, také je, ale je naše! Pekne sme si ho vzali a odniesli domov.

Doma sme sa o nášho chlapčeka starali, ako sme vedeli, detičky rástli, ešte aj dcérka nám bola veľmi nápomocná a bračeka milovala. Chodila som so synom na rôzne liečenia a sústredenia a tam som zistila, že nemám v živote žiadnu krivdu. Nie som jediná, ktorá má takéto dieťa, dokonca sú ešte viac postihnuté detičky. Jednoducho som prišla na iné myšlienky a posilnilo ma to. Neskôr synčeka prijali do škôlky, kde som sa aj ja zamestnala. Dnes môj syn hrá divadlo, cestuje po svete a stretáva sa s rôznymi ľuďmi. Je veľmi šťastný a moja rodina tiež. Ja sa síce už viac dopredu na nič neteším, ale nikdy sme neoľutovali, že sme si ho vzali domov. Nie sú s ním len starosti, ale aj mnoho mnoho radosti. Je to naše slniečko.

ČITATEĽKA ANDREA