Nikdy by mi nenapadlo, že budem nocovať v koncentračnom tábore

Stalo sa to v 60. rokoch minulého storočia. S triedou sme sa dohodli, že si urobíme dvojdňový koncoročný výlet. Prvý deň sme mali byť v Poľsku (Osvienčim, Vielička), druhý deň po prenocovaní v Ždiari na Spiši. Na vycestovanie sme vtedy museli mať osobitné povolenie. Cestovali sme autobusom z Kremnice.

Ten sa prvýkrát pokazil v Dolnom Kubíne. Druhý raz sa rozpadla rýchlostná skriňa, a to sme už boli v Osvienčime. Absolvovali sme prehliadku koncentračného tábora, a keď sme sa vrátili k autobusu, šofér nám oznámil, že kým mu v Poľsku dodajú, čo potrebuje na opravu autobusu, svitne aj ráno. „Musíte tu prenocovať,“ uzavrel svoje konštatovanie. Nikto z nás s takým niečím nerátal. A už vôbec nie finančne.

Spýtala som sa domácich na najlacnejší nocľah. Vraj mi poradia v poľskej cestovnej kancelárii v meste. Poradili a ja som zaplatila za najlacnejšie ubytovanie pre 45 žiakov a 3 učiteľov. Keď som sa spýtala, kde nocľah nájdem, povedali mi, že v múzeu.

Prišli sme k bráne koncentračného tábora, kde ma čakali žiaci a kolegovia, a až vtedy som si všimla tabuľu „múzeum“ hneď vedľa tabule „Arbeit macht frei“. Oblial ma pot. To predsa nie je možné! Nebodaj jeden blok tábora je zariadený na spoločnú nocľaháreň? A bol. Vedľa krematória, oproti šibenici a… hrôza. Aj čierne železné poschodové postele na dvoch stranách veľkej haly pripomínali pôvodné prostredie tábora.

Noc bola strašná. Ležali sme síce, ale nikto nespal. Pred očami sa nám premietali svedectvá hrôzy väzňov, ktoré sme cez deň videli v jednotlivých blokoch: haldy ostrihaných vlasov, detských topánočiek, okuliarov, zubných protéz... Z jednotlivých postelí sa veľmi často ozývala otázka: „Súdružka profesorka, spíte?“ Nespala som. Mnohých som odprevadila aj na toalety, ak sa tak dali nazvať. Keď sa šofér vrátil o tretej v noci so správou, že autobus je opravený, všetci sme ihneď bez reptania vstali, nastúpili do autobusu a pokračovali v ceste do Vieličky, kde nám dobrí Poliaci pripravili rožky a čaj. Výlet sme úspešne dokončili. Nikto naň nikdy nezabudol. Hoci mnohí zo žiakov sú už starí rodičia, pripomínajú to svojim vnúčatám. To, čo videli v koncentračnom tábore, kde následne aj sami spali. Ostatné zážitky z výletu totiž zostali v tieni toho najsilnejšieho: nocľaháreň na takom strašnom mieste.

ČITATEĽKA VALÉRIA SALAYOVÁ