Nikdy by mi nenapadlo, že dokážem odpustiť neveru

S manželom sme žili v usporiadanom a šťastnom manželstve viac ako osem rokov. Domácnosť sme mali zariadenú, vlastnili sme auto a chodili každý rok na dovolenky. Mali sme 7-ročného syna a obaja dobrú prácu. Zdalo sa, že nám k šťastiu nič nechýba. Onedlho ponúkli manželovi prácu za výhodnejších finančných podmienok, ale v inom meste. Nové pracovisko bolo bližšie k nášmu rodisku, kde žili manželovi rodičia aj moja mama. To zavážilo v prospech sťahovania. Aspoň ich budeme môcť častejšie navštevovať. Lenže nový byt nebol hneď k dispozícii. A tak sme ja aj syn zostali v pôvodnom bydlisku a manžel v novom meste býval v ubytovni. Domov sa vracal každý týždeň, no neskôr zostaval pracovať aj cez víkend.

Keďže nový byt bol stále v nedohľadne a ja som chcela, aby syn nastúpil do ďalšieho ročníka už v novom meste, rozhodli sme sa všetci bývať v ubytovni. Aj keď nekomfortne, ale spolu. Podarilo sa mi rýchlo nájsť novú prácu a tá nás oboch úplne pohltila. Stávalo sa skoro pravidlom, že manžel zostával pracovať dlho do noci, domov chodil málovravný a unavený. Nepripadalo mi to čudné, patril totiž k mlčanlivejším mužom. Nezvykli sme sa ani hádať. Onedlho sa konal podnikový ples. Manžel sa na nich nerád zúčastňoval, bral to len ako spoločenskú povinnosť. Zato ja som vždy rada tancovala. Vedel to, napriek tomu mi oznámil, že ak nechcem, tak nemusím ísť, ale on sa na plese bude musieť aspoň ukázať. Keď som to rozdýchala, veselo som povedala: „Samozrejme, že idem.“

Ale už som mala chrobáka v hlave. Keď sme prišli na ples, nikoho som nepoznala. Najprv sa manžel venoval mne, neskôr sa sústredil na jednú dámu. Tancoval s ňou častejšie ako s inými a očividne si dobre rozumeli. Začali sa mi otvárať oči. Musím priznať, že manžela som už dávno nevidela takého rozjareného, spokojného, šťastného. Po každom tanci odbiehali spolu raz do bufetu, inokedy von schladiť sa. Prvýkrát som sa cítila ponížená. Chcela som ísť domov. „Ak nejdeš, idem aj sama,“ vyhlásila som rázne. A on na moje prekvapenie odpovedal: „Dobre, choď, ja o chvíľu prídem.“ Tak to už bol vrchol. „To naozaj mám ísť v noci cez mesto sama?! Pôjdem, ale ty už domov nemusíš prísť.“

Domov sme šli spolu. V návale žiarlivosti som ešte cestou rýpala, čo znamenalo jeho správanie, či sa budeme rozvádzať. Ak áno, nebudem robiť problémy a rozvod podpíšem. Keďže manžel nebol pripravený na taký rázny útok, ani nereagoval. To ma vytočilo ešte viac. Spomenula som si na všetky neskoré príchody aj na to, ako som sa raz v noci zobudila v spálni sama a on neskôr tvrdil, že vo fabrike kontroloval druhú zmenu. Moje myšlienky sprevádzali veľké emócie, plač a sebaľútosť. Našu komunikáciu som obmedzila na minimum. Toto všetko, našťastie, netrvalo veľmi dlho. Čoskoro som sa spamätala a začala uvažovať racionálnejšie. Hľadala som chybu aj v sebe. Nevera je dôsledok niečoho, v čom sú obaja, nielen jeden.

Tu pomôže len zmena, povedala som si a rozhodla sa, že musím zmeniť sama seba. Onedlho sme sa sťahovali do nového bytu. Dala som si záležať, aby som nakúpila nielen nové doplnky, ale doniesla aj novú atmosféru. Začala som byť aktívnejšia v sexuálnom živote, dbala som o svoj výzor oveľa viac ako dovtedy. Táto moja celková aktivita sa odrazila aj v práci, kde som postúpila. Manželovi som zadávala stále viac úloh aj ohľadom syna, lebo ja som mala kopu povinností. Dokonca som sa nebránila ani malým flirtom s cudzími mužmi. Pozitívny výsledok nedal na seba dlho čakať. Najväčšie prekvapenie však bolo, keď som znovu otehotnela. Po deviatich rokoch sa nám narodil druhý syn. Dnes, po štyridsiatich rokoch, môžem povedať, že kríza, ktorú sme prežili, naše manželstvo posilnila. Neľutujem, že som vtedy oň zabojovala. K tomuto obdobiu sa nikdy nevraciame. Odpustiť sa dá, zabudnúť už ťažšie, čoho dôkazom je aj tento môj list. Možno sa z neho poučia mnohé mladé ženy.