Nikdy by mi nenapadlo, že manžel sa stane závislý od počítačov

S mojím manželom som sa zoznámila na vysokej škole. Nezabudnem, ako ku mne liezol cez okno v noci na intrák, ako sme sa po večeroch prechádzali, či na romantické táboráky s gitarou pri ohni. Boli sme zaľúbení a nič nám nebránilo zosobášiť sa.

Čoskoro prišiel prvý syn. Manžel sa však musel zúčastniť na povinnej vojenskej službe. Nestihli sme si ani užiť mladomanželské radovánky, keď narukoval na pol roka do Trenčína. Písali sme si listy. Pre mňa bolo v tom období náročné vychovávať dieťa bez neho, podržala ma a pomohla mi moja mama.

Nevedela som sa manžela dočkať. Keď sa vrátil, skočila som mu šťastná okolo krku, ale náš syn ho nespoznával. No už o pár dní sme boli normálna mladá rodinka. Až na malý detail – manžel na vojne začal hrať s kamarátmi počítačové hry. Zaskočilo ma, keď namiesto toho, aby sa ku mne večer pritúlil, si zapol počítač a začal hrať strategickú hru o dobývaní sveta. Prišiel do postele až nad ránom. Hneď v to ráno som mu povedala, že si neželám, aby sa to opakovalo. Hre sa venoval väčšinou poobede na pár hodín, pokým som ja bola na prechádzke s malým.

Šla som na pár dní na služobku, malého strážila mama. Keď som sa vrátila, manžela som našla so začervenanými očami pri monitore. Pohádali sme sa. Sľúbil, že svoje hranie obmedzí.

Ďalší šok nastal, keď som raz prišla skôr domov a našla manžela doma, samozrejme za počítačom. On kvôli tej hlúpej hre nešiel ani do práce! Vytočilo ma to, nemala som slov na takéto správanie. Občas sme sa hrali hru, kedy som ja schovávala káble a on ich hľadal po celom dome. Toto bola najčastejšia príčina našich hádok. On utekal za relaxom do virtuálneho sveta. Niektoré víkendy odišiel od počítača, len keď sa potreboval najesť alebo ísť na záchod. Zaspávala som sama v posteli za zvuku ťukajúcich kláves. Manžel dobyl svet už asi miliónkrát a stále stláčal to hlúpe tlačidlo „nová hra“. Nechápala som, ako nám taká blbosť mohla rozvrátiť manželstvo.

Plakávala som po večeroch do vankúša, no nevzdávala som sa. Pred tromi rokmi som si vybrala, že s týmto človekom strávim svoj život a nechcela som to meniť. Iniciatíva však musela vychádzať z mojej strany. Zakazovanie, vyhrážky a hádky boli zbytočné. Skúsila som to inak. Snažila som sa mu robiť program. Chcela som, aby svoj voľný čas trávil s nami. Mrzelo ma, že úsilie šlo len z mojej strany. Ak som ho poobede nezavolala na prechádzku aj s malým, namieril si to rovno k počítaču. Ak som ho nevolala na spoločný obed, zostal zaseknutý vo virtuálnom svete.

Chcelo to vážny rozhovor. A tak sme sa rozprávali. Tak, ako už dlho nie. Vysvitlo, že manžel nemal pocit potrebnosti a záujmu okolia oňho, a tak sa stával šéfom aspoň v počítačových hrách. Zrazu som pred sebou videla jeho malú dušičku, ktorá sa bojí, cíti zodpovednosť a nevie ju uniesť. „Som s tebou,“ pošepkala som mu. Chcel rásť, ale nemal priestor.

Rozhodli sme sa vtedy, že si spolu otvoríme malú firmu zameranú na predaj telefónov prostredníctvom e-shopov. Keďže internetový biznis v tej dobe ešte nebol prepchatý, celkom sa nám darilo. Manžel mal zrazu na starosti mnoho zákaziek, žiadostí a vybavovačiek. Pracoval sám na seba, nikto mu neprikazoval, čo má robiť a ja som sa snažila byť mu oporou. Keď sa manžel vrátil z práce, líhal si ku mne do postele, rozprával zážitky z celého dňa a cítil sa naplnený. Naštartovalo ho to. A keď nás zobral so synom na víkend na dovolenku, vedela som, že je vyliečený.

Kristína

Čo my na to?

Milá Kristína, zachovali ste sa naozaj ukážkovo. Namiesto podpisovania rozvodových papierov a dramatických výstupov ste manžela vypočuli a ponúkli mu šancu všetko zmeniť. Stáli ste pri ňom, podporovali ho a to sa vyplatilo! Môžete byť príkladom pre všetky páry, ktoré ničia podobné závislosti. Želáme vám veľa lásky, spoločného šťastia a buďte aj naďalej svojmu manželovi inšpiráciou a potrebnou oporou.